Britský mandát Palestína

 

Plány na rozdelenie Blízkeho východu

Hranice súčasných arabských štátov Blízkeho východu neboli v dobe rozpadu Osmanskej ríše po prvej svetovej vojne presne vymedzené. Región bol známy ako Sýria (súčasná Sýria, Libanon, Izrael a Jordánsko), Mezopotámia (Irak) a al-Hidžáz – územie v západnej časti Arabského polostrova okolo Červeného mora, kde sa nachádzali dve najsvätejšie miesta islamu Mekka a Medina. Samotná Palestína bola vnímaná ako časť južnej Sýrie, na západe ohraničená Stredozemným morom a na východe hranicami al-Hidžázu (dnes je toto územie súčasťou Saudskej Arábie). Osmanská ríša, pod ktorú tieto oblasti patrili, ich delila na administratívne časti – vilájety.

Po vstupe Osmanskej ríše do vojny chceli spojenci využiť tú okolnosť, že arabské obyvateľstvo sa snažilo už dlhšiu dobu zbaviť tureckej nadvlády. A práve Arabov potrebovala Veľká Británia získať na svoju stranu v boji proti Turkom. Spojencov našla v al-Hidžáze, ktorý síce bol tiež súčasťou Osmanskej ríše, ale faktická moc patrila arabskej aristokracii sunnitských šarífov, potomkov Proroka Muhammada, sídliacich v Mekke. Na začiatku 20. storočia to bol rod Hášimovcov (Ál Hášimí). Rod, ktorý spravoval sväté miesta islamu už 700 rokov. V al-Hidžáze vládol v tom čase šaríf Mekky Husajn II. Hášimí, ktorému už krátko po vypuknutí vojny poslali Briti posolstvo, v ktorom sľubovali arabským územiam Osmanskej ríše slobodu, pokiaľ sa Arabi postavia na ich stranu. Arabská kmeňová armáda, ktorú viedli synovia šarífa Husajna, tak bojovala po boku Britov proti tureckej armáde s vidinou vlastného štátu, nezávislého na ktorejkoľvek veľmoci.

V čase vojenských úspechov spojencov však začali prebiehať tajné rokovania o rozdelení Osmanskej ríše. Výsledkom rokovaní medzi Francúzskom a Veľkou Britániou bolo prijatie textu tajnej Sykes-Picotovej dohody v roku 1916. Arabské územia Osmanskej ríše mali podľa tejto dohody vytvoriť arabskú konfederáciu, v ktorej si obe veľmoci rozdelia mocenský vplyv.  

Rok na to Briti vydali Balfourovu deklaráciu – list britského ministra zahraničných vecí adresovaný predstaviteľom sionistického hnutia. Sionistické hnutie sa už od konca 19. storočia snažilo o založenie židovského národného štátu, organizovaním prisťahovaleckých vĺn židov z celého sveta do Palestíny a následným skupovaním pôdy. V deklarácii sa uvádzalo, že vláda Veľkej Británie je priaznivo naklonená myšlienke „vytvorenia národnej domoviny pre židovský ľud v Palestíne“. Rovnako, ako od sľubov daných Arabom, aj tu Briti očakávali, že deklarácia im zaistí priazeň sionistov v Amerike, Európe a v Rusku v boji proti Nemecku.

Počas vojny vstúpili spojenecké vojská na územia arabského Blízkeho východu a úplne ho ovládli. Tento fakt bol významnejší ako všetky záväzky a sľuby dané za vojny, čo im umožňovalo vystupovať pri rokovaní z pozície sily. Toto územie bolo časťou Osmanskej ríše a preto bolo považované za okupované nepriateľské územie. Víťazné európske mocnosti mohli preto nadiktovať Blízkemu východu, podľa imperiálnej zásady „rozdeľuj a panuj“ také usporiadanie, aké im vyhovovalo. Na svetlo sa dostali aj tajné dohody o jeho rozdelení a tiež Balfourova deklaráciaspech.

 

Pokračovanie článku ako aj jeho ďalších častí (Vznik mandátov, Zajordánsko, Mandát Palestína v medzivojnovom období a Koniec mandátu a vznik Izraela) sa môžete dočítať v novom čísle Historickej Revue č.6/2010.

Autor: Tomáš Michaľák

 

 

späť