Hnutie Hezbollah

Etnické zloženie Libanonu
História Libanonu v 20. storočí

Šiitski muslimovia v Libanone nezískali po druhej svetovej vojne rovnaké postavenie ako ostatné veľké etniká a náboženské skupiny. Veci sa mali zmeniť až príchodom roku 1969, kedy sa šiiti stali samostatnou náboženskou skupinou, podobne ako sunnitskí muslimovia a kresťanskí maroniti. Libanonská vláda vytvorila v tom istom roku reprezentatívnu inštitúciu pre šiitov pod názvom „Najvyššia šiitska rada“. Prezidentom inštitúcie sa stal duchovný Musa al-Sadr, ktorý sa veľkou mierou  zasadzoval za práva šiitov v Libanone. Al-Sadr mal libanonský pôvod. Jeho rodina má dlhú tradíciou v meste Tyre (juh Libanonu). Narodil sa však v Iráne, kde aj študoval a dlho pôsobil, až kým v roku 1958 nezamieril do Libanonu. Postupne si získal širokú popularitu najmä pre jeho politické názory. Al-Sadr bol veľmi aktívny a vytvoril mnohé šiitske školy a kluby. V roku 1974 založil hnutie „Harakat al-Mahrumin“, čo v preklade znamená „Utláčaní“. Toto hnutie malo za úlohu reprezentovať šiitov na politickej scéne Libanonu. V roku 1975 na začiatku občianskej vojny si hnutie podľa vzoru väčšiny politických hnutí v Libanone založilo ozbrojené krídlo pod skratkou AMAL (v preklade Nádej), ktoré neskôr zohralo významnú úlohu v libanonskej občianskej vojne. AMAL združovalo nielen Libanončanov, ale aj Iráncov z radu odporcov Shaha (Šáha), ktorí utiekli z Iránu v posledných rokoch Shahovej vlády. Mnohí z týchto Iráncov boli stúpencami Khomeiniho a z Bejrútu pripravovali iránsku revolúciu. V roku 1979 podnikol al-Sadr cestu po arabských krajinách a vyzýval arabských vodcov k samitu na pomoc pri riešení libanonskej krízy. Al-Sadr sa z tejto cesty už nikdy nevrátil. Náhle a bez stopy zmizol v Líbií. Záujem na jeho zmiznutí malo mnoho strán. Množili sa špekulácie, ktoré hovorili o arabských, prípadne izraelských konšpiráciách. Irán tiež neostal mimo podozrenia. Iránska revolúcia bola len šesť mesiacov pred vypuknutím. Al-Sadr bol považovaný za liberálne zmýšľajúceho náboženského duchovného a mohol zohrať kľúčovú úlohu v ďalšom porevolučnom vývoji v Iráne. Zmiznutie al-Sadra sa nikdy neobjasnilo, zato dôsledky pre Libanon mali ešte len prísť.

Do príprav iránskej revolúcie bolo zapojených mnoho skupín. Jedna pod názvom „Strana oslobodenia Iránu“ pracovala z Libanonu a bola zoskupená okolo Musu al-Sadra. Al-Sadra spájali s vedúcimi predstaviteľmi iránskej revolúcie veľmi dobré vzťahy. Dokázal vychádzať nielen s náboženskými prúdmi, ale aj so všetkými stranami zapojenými do príprav revolúcie. Iránska revolúcia vo svojich počiatkoch nemala náboženský charakter. V skutočnosti náboženskí duchovní tvorili len časť väčšej skupiny pracujúcej na revolúcii, ku ktorým patrili liberáli, vysokoškoláci, národniari a nábožensko-sociálne orientované strany. Aj Spojené štáty dávali väčšie šance na víťazstvo revolučným liberálom Mehdiho Bazargana, Shahpoura Bakhtiara a Ebrahima Yazdiho.

Potom, ako iránska revolúcia uspela a nad revolučnou vládou postupne prebrali kontrolu náboženskí duchovní, sa záujmy Iránu začali obracať smerom na okolité krajiny. Zahraničná politika Iránu sa sústredila na vývoz „hodnôt revolúcie“, najmä do arabských krajín. Irán tam očakával veľký ohlas svojej revolúcie, hlavne potom, ako nadobudla charakter náboženskej revolúcie. Lenže to sa nestalo. Komplikované geopolitické a národnostno-náboženské vzťahy v regióne spôsobili opatrné a pomerne odmietavé prijatie revolúcie. Do toho neskôr vstúpil aj konflikt Iránu s arabským susedom Irakom, za ktorého sa postavila väčšina arabských krajín. Irán nadviazal bližšie vzťahy iba so Sýriou, Líbiou, Alžírskom a OOP (Organizácia pre Oslobodenie Palestíny). Všetky tieto vzťahy boli založené na politickom základe. Neúspech viedol Irán k zmene svojej politiky a svoje zámery sa rozhodol presadzovať prostredníctvom organizácií a zoskupení a nie prostredníctvom štátov a režimov. Cesta mala viesť cez náboženskú líniu, kde sa šiitsky Irán polohoval do úlohy „najvyššieho šiitskeho zdroja“.

Postoj, ktorý zaujala revolučná vláda Iránu v otázke zmiznutia al-Sadra, vyvolal značné sklamanie v strane AMAL. AMAL očakávala, že Irán vyvinie väčšiu iniciatívu na objasnenie osudu al-Sadra a využije svoje dobré vzťahy s Líbiou na jeho prípadné oslobodenie. Irán sa ale v tejto veci rozhodol neangažovať. Vzájomným vzťahom neprospela ani podpora Iránu palestínskych hnutí na území Libanonu, ktoré boli v Libanone v konflikte so stranou AMAL. Irán vedel, že filozofia, na základe ktorej strana AMAL vznikla, je v protiklade s typom organizácií, ktoré potrebuje. AMAL síce vznikla na šiitskom princípe, ale v arabskom prostredí a s plnou kultúrnou integráciou. Strana sa hlásila k jednotnému Libanonu ako súčasť  jeho spoločenského a sociálneho systému. Kľúčovým faktorom bolo, že predstavitelia strany AMAL boli politici a nie duchovní. Iránska zahraničná koncepcia naopak potrebovala organizáciu na živenie etnickej a náboženskej rozdielnosti, prostredníctvom ktorej by presadila svoj vplyv. Preto Irán potreboval vytvoriť nábožensko-politický koncept.
Podobné politicko-hodnotové nezhody sa prejavili aj medzi Iránom a jeho spojencom, palestínskym hnutím Fatah. Sekulárne hnutie Fatah bojovalo za práva Palestínčanov a navrátenie palestínskych území. Irán na druhej strane považoval Palestínu za globálne bojové územie proti „Západu a Amerike“. Tieto nezhody viedli k vzniku Hamasu a neskôr aj organizácii Islamského Džihádu.    

Naštrbená sebadôvera strany AMAL dostala po zmiznutí al-Sadra ďalšiu trhlinu. Časť náboženských duchovných v strane sa naladila na iránsku revolučnú vlnu a požadovala, aby strana popri politickom koncepte presadzovala aj koncept náboženský. Boli to najmä duchovní s priamymi väzbami na šiitsku irackú stranu al-Dawa. Ich snaha sa v strane nestretla s pochopením a preto sa osamostatnili. Išlo o stúpencov z radov duchovných na čele s Abasom al-Musawim. Ten sa za podpory Iránu usadil v údolí Bikaau, na východe Libanonu. Toto zoskupenie sa nazvalo Islamský AMAL a v budúcnosti vytvorí duchovné jadro Hezbollahu.

Islamský AMAL si vytvoril ozbrojenú milíciu, ktorá mu pomohla prežiť. V tom čase už existovali dve menšie, menej aktívne hnutia založené na šiitskej náboženskej ideológii, ktoré operovali z údolia Bikaau. Boli to „Rada ulemov z Bikaau“ a „Islamská rada“. Po izraelskej invázii do Libanonu v roku 1982 sa tieto ozbrojené šiitske hnutia vrátane Islamského AMALu zmobilizovali a vyhlásili odpor proti izraelskej okupácii. Irán podporil hnutia poslaním tisícov dobrovoľníkov z Iránu, ktorí sa pridali k libanonskému základu. Príchod dobrovoľníkov koordinovali jednotky Iránskej Revolučnej Gardy, ktoré už predtým trénovali bojovníkov šiitskych hnutí. Ozbrojené jednotky Hezbollahu sa sformovali spojením bojovníkov z týchto šiitskych hnutí.

Spojenectvo medzi Sýriou a Iránom sa nevytvorilo po páde iránskeho Shaha (Šaha), ale už roky predtým. Strana AMAL bola hlavným spojencom Sýrie v Libanone. Jej vodca Musa al-Sadr združoval okolo seba pred iránskou revolúciou mnohých prívržencov Ayatollaha Khomeiniho. Preto bol vtedajší sýrsky prezident Hafiz al-Asad informovaný o pripravovanej iránskej revolúcii a jej obsahu. Porevolučné Sýrsko-Iránske vzťahy posilnil paradoxne Saddam Hussain, ktorý krátko po iránskej revolúcii vyhlásil Iránu vojnu. Ohrozená sa cítila aj Sýria, ktorá by v prípade víťazstva Iraku vo vojne s Iránom očakávala podobný útok.

Spojenectvo Sýrie a Iránu založenom na pocite ohrozenia sa ešte viac zintenzívnilo po invázii Izraela do Libanonu v roku 1982. Izrael predstavoval ohrozenie sýrskych a iránskych záujmov v Libanone. Obe krajiny posilnili svoje politicko-strategické plánovanie a začali koordinovať stratégiu na upevňovanie svojich pozícii v Libanone. Sýria síce kontrolovala svoj vplyv v Libanone prostredníctvom AMALu, ale Irán požadoval vytvorenie ďalšej organizácie. Preto sa dohodli na spolupráci a založení nového nábožensko-politického zoskupenia s vojenskou silou, ktoré by sa dokázalo postaviť proti Izraelu, prípadne inej hrozbe. Irán si v skutočnosti touto dohodou vydobyl vytvorenie Hezbollahu na základoch Islamského AMALu v zóne kontrolovanej Sýriou. Zároveň si Irán „odobril“ vytvorenie zásobovacieho „koridoru“  do Libanonu cez Sýriu. Neskôr sa ukázalo, že Sýria podcenila dôsledky dohody a vytvorila si konkurenta v oblastiach, ktoré už mala pod svojim vplyvom.

S konkrétnou myšlienkou vytvorenia Hezbollahu (v preklade Strana Boha) prišiel vtedajší iránsky veľvyslanec v Sýrii Ala Muhtashmi. Samotná realizácia pripadla až na nasledujúceho iránskeho veľvyslanca v Sýrii Muhammada Hasana Achtariho. Achtari sa ujal budovania Hezbollahu a poskytol mu veľké finančné zdroje. Prísun dodávok zbraní zariadil cez „sýrsky koridor“, ktorého existenciu potvrdil bývalý sýrsky viceprezident. Hezbollah vznikol v lete roku 1982 fúziou troch ozbrojených šiitskych hnutí v údolí Bikaau (Islamský AMAL, Rada ulemov z Bikaau a Islamská rada). Trvalo však rok, kým bola fúzia oficiálne zverejnená. Hezbollah deklaroval za prioritný cieľ svojho vzniku odpor voči izraelskej okupácii (rok 1982) a od začiatku viedol ozbrojené strety s izraelskými jednotkami. Paralelne sa spustila integrácia Hezbollahu do libanonského šiitskeho prostredia. Politika založenia hnutia a jeho rozvoja sa priamo realizovala podľa iránskeho vzoru. Základňa sa postavila z radov nábožensky založených mladých ľudí a duchovných, ktorí svoje vzdelanie získali v náboženských krúžkoch v Libanone, Iráne a Iraku. Boli to jedinci, ktorí politiku vnímali predovšetkým z pohľadu náboženstva. Rozbehli sa siete sociálnych služieb, stavebné družstvá a finančné inštitúcie, ktoré poskytovali pomoc najmä chudobnému a vojnou zasiahnutému obyvateľstvu. Založila sa aj inštitúcia „al-Shahid“ (v preklade Martýr). Táto inštitúcia  od svojho vzniku v roku 1982 odškodnila viac ako 3000 rodín, ktoré stratili príbuzného vo vojne. Všetky tieto aktivity boli sponzorované Iránom a výrazne prispeli k popularite Hezbollahu. V otázke náboženstva pracoval Hezbollah na posilnení úlohy Iránu v náboženskej (ale aj politickej) identite šiitov. Iránski duchovní ovládli šiitske náboženské školy v Libanone. Tento moment sa stal dôležitým nástrojom pri šírení vplyvu Hezbollahu na úkor šiitskeho konkurenta AMAL. Stúpenci Hezbollahu hlásali, že AMAL nemá náboženskú legitimitu a predstaviteľov strany neviažu s náboženským zdrojom šiitov v Iráne žiadne väzby. Rastúci vplyv Hezbollahu viedol k nezhodám so stranou AMAL, ktoré na konci občianskej vojny v Libanone prerástli do krvavých stretov. Väčšej eskalácii konfliktu zabránili iba sýrsko-iránske politické zásahy a dohody, ktoré však nie vždy prišli včas.

Po podpise Táifskej dohody v roku 1989 a ukončení občianskej vojny v Libanone Hezbollah odmietol zložiť zbrane. Po libanonskej armáde, do ktorej sa integrovali ostatné milície, ostal jedinou ozbrojenou zložkou. Hezbollah si zbrane ponechal s tým, že ich podrží, až kým Izrael neopustí okupovaný juh Libanonu. Hnutie ale zbrane neodložilo ani potom, ako Izrael v roku 2000 opustil juh Libanonu, čím si vydobylo osobitné postavenie v Libanone. Hezbollah si zároveň odbojom proti Izraelu získal sympatie Libanončanov aj mimo šiitskych kruhov. V roku 2005 sa v Libanone konali parlamentné voľby, do ktorých sa Hezbollah zapojil ako politické hnutie. Hezbollah získal podobné preferencie ako strana AMAL a spoločne po voľbách vytvorili opozičný blok. Týmto dosiahol Hezbollah oficiálny status politicko-náboženského hnutia.

Hezbollah disponuje vlastnou poriadkovo-mravnostnou políciu, vlastnou satelitnou televíziou „al-Manár“ a rádiom „al-Núr“. Všetky inštitúcie Hezbollahu nesú známky rozdielnosti a sú demonštráciou nezávislosti od zbytku Libanonu. Slabosť centrálnej vlády umožňuje Hezbollahu vlastniť štát v štáte. V roku 2006 doplatil celý Libanon na únos  dvoch izraelských vojakov bojovníkmi Hezbollahu. Izrael v neprimeranej odvete úplne paralyzoval Libanon a spôsobil veľké ľudské a materiálne škody. Tento útok len posilnil postavenie Hezbollahu a podkopal autoritu centrálnej vlády.
Koncept Hezbollahu sa ukazuje byť ako úspešný v libanonských podmienkach. Pokiaľ bude krajina naďalej pieskoviskom mocností a veľkých hráčov v regióne (Sýria, Irán, Izrael, Francúzsko a USA), Hezbollah a jemu podobné hnutia budú mať vždy na čom stavať svoju základňu.  

Libanonská kríza
Súčasné politické prúdy v Iráne a ich postoj voči Hezbollahu

 

JS

späť