Naguib Mahfouz (Nažíb Mahfuz)

Až do svojej smrti bol jediným arabským laureátom Nobelovej ceny pre literatúru. Vo svojej tvorbe jedinečne popisuje vývoj rodného Egypta v 20. storočí. Jeho príbehy písané v klasickej arabčine sa odohrávajú prevažne v husto obývaných štvrtiach Káhiry, kde bežní ľudia prežívajú dennodenné starosti života a vyrovnávajú sa s modernizáciou a  pokušením západných hodnôt.

Narodil sa v roku 1911 ako najmladší zo siedmych detí. Jeho matka mala ťažký pôrod a z vďaky ho pomenovala po koptskom (kresťanskom) lekárovi, ktorý jej asistoval pri pôrode. V roku 1934 ukončil štúdium filozofie na Káhirskej univerzite. V tom istom roku požiadal o vládne štipendium, aby mohol v Európe študovať filozofiu. Žiadosť mu bola zamietnutá. Pravdepodobe sa komisia domievala, že sa jedná o kresťana (podľa mena).  V roku 1936 začal pracovať ako žurnalista pre noviny al Risala (Správa). Na stránkach tlače sa objavoval už ako teenager, kde sa vyjadroval k spoločenským a náboženským témam. Stať sa profesionálnym spisovateľom nebolo pre Mahfouza v tomto období jednoduché. Cez deň pracoval vo svojom civilnom zamestnaní a písal až po príchode z práce. Napriek tomu napísal obrovský korpus (súbor 52 kníh), popri nespočetnom množstve článkov a filmových scenárov. Na to, aby to zvládal, si vytvoril presný denný režím, podľa ktorého si jeho priatelia zo žartu nastavovali hodinky. Aj neskôr, keď sa stal slávnym, neopustil civilné zamestnania a pôsobil v rôznych funkciách napr. ako riaditeľ nadácie na podporu kinematografie, či konzultant ministerstva kulúry.

Jeho niektoré postoje a stanoviská neboli vždy z pohľadu vlády alebo spoločnosti vítané. Pri podpise mierovej zmluvy s Izraelom (Camp David) podporoval prezidenta Sadata, čo viedlo k tomu, že v mnohých arabských krajinách zakázali jeho diela. A to napriek tomu, že sa zasadzoval v prvom rade za mier. Do konfliktu sa dostal aj s náboženskými radikálmi, keď verejne bránil Salmana Rushdiho proti fatwe, ktorú vydal iránsky duchovný Khomeini požadujúci Rushdiho smrť. Mahfouz označil Khomeiniho za teroristu a neskôr sa pridal k spoločnému vyhláseniu 80-tich arabských intelektuálov, ktorí deklarovali, že „ Žiadne rúhanie nepoškodzuje Islam a muslimov viac, ako výzva na zavraždenie spisovateľa“. 

Počas svojej 70 ročnej kariéry napísal Naguib Mahfouz 34 románov, vydal viac ako 350 krátkych poviedok a desiatky filmových scenárov. Osobitné postavenie v tvorbe Mahfouza má „The Cairo Trilogy“ (Káhirská triológia). Je to veľkolepé dielo, ktoré má viac ako 1500 strán. Príbehy sa odohrávajú v častiach Káhiry, kde Mahfouz vyrastal. Z tejto trilógie vyniká najmä román Palace Walk (Medzi dvoma palácmi, 1956), kde brilantne opisuje tri generácie káhirskej rodiny strednej vrstvy. V románe je ukážkovo zachytená postava panovačného manžela, ktorý sa hrdí tým, že jeho rodina vedie dôkladný islamský život, pričom on každý večer chodí von vyhľadávať radovánky. Kontrast tejto postavy je vykreslený jedinečným spôsobom.

Ďalšie významné dielo je  „The children of Gebelawi“ (Deti Gebelawiho, 1959). Tento román bol v Egypte pre údajné rúhanie zakázaný. Najmä z dôvodu, že sa tu objavuje obrazné vykreslenie Boha. Dej sa odohráva okolo postavy patriarchu Gebelawiho a jeho detí, priemerných Egypťanov, ktorí žijú životy Kaina, Ábela, Mojžiša, Ježiša a Mohammeda. Gebelawi postaví veľký obytný dom v strede oázy, ktorá sa nachádza v holej a drsnej púšti. Táto stavba sa stane predmetom sporov jeho rodiny, ktoré pokračujú po generáciach. „Vždy, keď je niekto zúfalý, trpí alebo je ponížený, ukáže na dom, ktorý je na konci cesty pred púšťou a smutne povie: Toto je dom nášho praotca, všetci sme jeho deti, a máme právo na jeho majetok. Prečo sme vyhladovení? Čo sme komu urobili?“.
Veľmi cenené je aj dielo „Arabian Nights and Days“ (Arabské noci a dni, 1981). Je to moderná verzia starých povestí, ktorá pozostáva zo súboru krásných a fantazijných pribehov o meste, kde sa pôvodné príbehy Tisíc a jednej noci mali odohrať.

Až do získania Nobelovej ceny sa Naguibovi Mahfouzovi v Európe venovala len malá pozornosť. Situácia sa zmenila v roku 1988, keď sa Mahfouz stal prvým arabským držiteľom Nobelovej ceny za literatúru. Mahfouz označil román ako „poéziu moderného sveta“. Pýchou Arabov bola po stáročia poézia. Západná forma románu je pre Arabov nová a nereflektuje ich kultúrne prostredie. Mnohí europski kritici dokonca hodnotia arabské romány ako priemerné až podpriemerné. Pribehy sú často neprirodzené, postavy slabé a reč afektovaná. O to viac bola nominácia arabského spisovateľa na Nobelovu cenu cennejšia. Toto literárne a kultúrne premostenie môže znamenať pre ďalšie generácie arabských spisovateľov mnoho.

 

Najvýznamnejšia tvorba Naguiba Mahfouza:

- Old Egypt (1932)
- Whisper of Madness (1938)
- Mockery of Fates (1939)
- Rhadopis of Nubia (1943)
- The Struggle of Tyba (1944)
- The Modern Cairo (1945)
- Khan Al Khalili (1945)
- Midaq Alley (1947)
- The Mirage
- The Beginning and The End (1950)
- The Cairo Trilogy:
Palace Walk (1956)
Palace of Desire (1957)
Sugar Street (1957)
- The Children of Gebelawi (1959)
- The Thief and the Dogs (1961)
- Quail and Autumn (1962)
- God''s World (1962)
- Zaabalawi (1963)
- The Search (1964)
- The Beggar (1965)
- Chatting on the Nile (1966)
- Miramar (1967)
- Mirrors (1972)
- Al Karnak (1974)
- Respected Sir (1975)
- The Harafish (1977)
- Love and the Veil (1980)
- Arabian Nights and Days (1981)
- Wedding Song (1981)
- The journey of Ibn Fattouma (1983)
- Akhenaten, Dweller in Truth (1985)
- The Fountain and the Tomb (1988)

JS

späť