Turecko ... Voľby, identita a Arabský svet

Turecké voľby v posledných rokoch sú de facto stretom dvoch politických prúdov. Sekulárny Kamalov prúd, najvýraznejšie reprezentovaný Republikánskou ľudovou stranou (CHP) a náboženský (islamský) prúd zastúpený stranou „Spravodlivosť a Rozvoj“ (AKP).

Sekulárny Kamalov prúd je založený na silnej lojalite k ideológii zakladateľa moderného Turecka Mustafu Kamala Atatürka. Republikánska ľudová strana je najstaršou politickou stranou v Turecku. Zohrala kľúčovú úlohu pri zrode republiky začiatkom 20-teho storočia a pri zmene identity Turecka na pro-európsku orientáciu. Pôvodne mala strana sociálno-demokratickú politiku, dnes však podľa viacerých analytikov má skôr charakter národnej strany. To sa prejavuje aj v jej konzervatívnom postoji k otázke menšín a Cypru.

Náboženský (islamský) prúd tvorí predovšetkým strana „Spravodlivosť a Rozvoj“. Tú založili v roku 2001 bývalí členovia strany Welfare (RP), ktorí sa označovali ako „reformátori“. Strana Wefare sa stala v 90-tych rokoch najpopulárnejšou stranou a v roku 1996 vyhrala voľby. Vláda premiéra Erbakana bola však nasledujúci rok zvrhnutá armádou, údajne pre „ohrozovanie sekulárnej nátury Turecka“. Strana je označovaná skôr ako konzervatívno-liberálna s politickou agendou založenou na podobnom princípe ako kresťansko-demokratické strany v Európe.

Voľby v poslednom desaťročí sú zároveň aj konfrontáciou Turecka s jeho minulosťou, ktorej sa vzdalo po nástupe Mustafa Kamal Atatürka k moci v roku 1923. Strana „Spravodlivosť a Rozvoj“ dlhšie deklaruje svoj záujem o premostenie moderného Turecka s obdobím pred Atatürkovej éry. Atatürk po svojom nástupe postupne vymazával „východné“ prvky a tradície Turecka a nahradil ich „západnejším“ poňatím so sekulárnym systémom. Turecko zmenu na spoločenskej úrovni prijalo, otvorené však ostalo oddelenie náboženstva od štátu a zásah tohto oddelenia do sociálno-kultúrnej identite Turkov. Atatürk napriek niekoľkým kontroverzným krokom (napr. zákaz nosenia šatiek), mal silný rešpekt pred náboženstvom a prezieravo sa nepokúsil ako politik o jeho „reformu“. Nepodceňoval však vplyv náboženstva a na ochranu novej identity Turecka si zvolil armádu, ktorá má právo zasiahnuť v prípade ohrozenia sekulárneho systému. V súčasnosti sa k náboženskej príslušnosti v Turecku hlási 99% obyvateľstva a zdá sa, že nastolením demokratického režimu sa vytvára pre Turkov priestor nájsť odpoveď na to, kam sa ako národ posunuli a či je tento posun v súlade s odkazom ich predkov. Výsledky volieb v tomto smere už niečo naznačujú. Otázkou však ostáva, či bude strana Spravodlivosti a rozvoja schopná uskutočniť toto „premostenie“ bez toho, aby nebola obviňovaná z „islamizácie“ spoločnosti.

Voľby sa konali v pomerne špecifickej atmosfére. Turci podporili stranu, ktorá má v priviesť Turecko do Európskej únie a to aj napriek tomu, že stále viac Turkov si uvedomuje, že v EÚ sú odmietnutí nielen Francúzmi, ale aj ostatnými EÚ krajinami pre niekoľko „zásadných prekážok“, ktoré sú podľa väčšiny Európanov neprekonateľné. Turecko týmto dalo najavo, že vie kam chce patriť aj keď, podľa mnohých Turkov má zdĺhavá taktika prístupových rokovaní len udržať nádeje Turecka na členstvo v únii a odvrátiť ešte silnejšie strategické spojenectvo ich krajiny s USA. V tomto smere bude zaujímavé sledovať vývoj sympatií Turkov v otázke vstupu do EÚ, keďže niet pochýb, že únia svojou politikou prispieva k posilňovaniu nacionalizmu Turkov a odkazuje ich na „ostatných susedov“.

Výsledky volieb sú z tohto pohľadu dôležité aj pre vývoj Turecko-Arabských vzťahov, potom ako sa vyznačovali v 20. storočí chladom a vzájomnou nedôverou. Sekulárny Kamalov prúd počas svojho vládnutia v minulosti totiž neprikladal veľký význam pre vzťahy s Arabským svetom a svoju pozornosť upriamoval v prvom rade na Európsku Úniu a USA (Turecko ako prvá muslimská krajina uznala Izrael ešte v roku 1948). Naopak, súčasná víťazná strana „Spravodlivosť a Rozvoj“ má aj v druhom volebnom období záujem naďalej zlepšovať vzťahy so svojimi arabskými susedmi. Všetko dokonca nasvedčuje tomu, že Turecko by mohlo zohrať úlohu mierového sprostredkovateľa medzi Sýriou a Izraelom.
Rast tureckej ekonomický (6%) a potreba nových trhov môže tiež zohrať významnú úlohu. Spoločné ekonomické záujmy sú totiž v dnešnom svete to, čo rozvíja vzájomné medzinárodne vzťahy štátov. Zároveň je to aj jediná vec, ktorá dokáže ostatné „zásadné prekážky“ zatlačiť do úzadia, tak ako to bolo aj v prípade EÚ.

Úspech súčasného Turecka a jeho politickej agendy by mohol znamenať značný prínos a inšpiráciu pre občanov arabského sveta v ich zápase za vlastnú demokraciu. Príklad zo susedného Iraku a násilný dovoz demokracie už asi nikoho nepresvedči o správnosti tejto cesty.

späť