Umenie písma. Arabská kaligrafia

Arabská abeceda, spoločne s fénickou a hebrejskou, má svoj základ v starosemitskej abecede, ktorá sa okolo roku 1700 p.n.l. vyvinula v Palestíne a Sýrii.
Súčasná arabská abeceda je priamo odvodená zo severoarabského písma, ktoré výrazne ovplyvnila nabatejská abeceda (nabatejská reč je dialektom aramejštiny). Severoarabské písmo sa v šiestom storočí n.l. rozšírilo do oblasti Hijazu (Saudská Arábia), kde sa používanie tohto písma stalo populárne najmä v kruhoch Kurajšovskej aristokracie (rod, z ktorého pochádzal muslimský prorok Muhammad).   

 

 

Rozkvet a reforma arabského písma

Rozkvet arabského písma nastal s príchodom Islamu. S rastom vplyvu Islamu sa šírilo aj arabské písmo, v ktorom bol spísaný Korán. V muslimskom štáte pribúdali obyvatelia nearabského pôvodu a zvýšila sa potreba učenia arabčiny. V tejto fáze už jednoduchá ranná podoba abecedy nebola dostačujúca. Niektoré písmená mali podobné tvary a intuitívne hláskovanie. Gramatika obsahovala len základné pravidlá a mnoho výnimiek. Objavila sa nutnosť reformácie písma a abecedy. Vytvoril sa systém Nokát (umiestnenie bodov nad a pod písmenom) a Taškil (výslovnosť samohlások). Základy arabskej gramatiky boli položené a kodifikované v siedmom storočí legendárnym Abul Aswad al Du'alim.

 

Základné charakteristiky arabského písma:

- Arabskú abecedu tvorí 18 písmen v základnom tvare. Pridávaním jednej, dvoch, či troch bodiek ku základnému tvaru písmena je celkový počet písmen 28.
- Píše sa z prava do ľava, smerom zhora nadol.
- Písmená menia svoj tvar v závislosti od umiestnenia v rámci slova (na začiatku, v strede alebo na konci slova). Spájajú sa plynulou čiarou (podobne ako v písanom písme v slovenčine). Písmená sa samostatne bez spájania nepíšu.

- Nie všetky písmená sa môžu v slove spájať vo všetkých troch polohách (začiatok, stred, koniec). Napr. po týchto písmenách sa neda spájať (Alef, Dal, Dthal, Raa, Zai, Waw).
- Arabská abeceda nemá samohlásky E a O.
- Pre plynulejšie písanie smerom z prava do ľava sa Arabi vzdali arabských číslic potom, ako objavili indické. Dovtedy používané arabské číslice prebrali Európania a nahradili nimi ťažkopádne rímske číslice.

V arabskej abecede existuje aj škála ďalších písmen, ktoré sa píšu, ale nie sú súčasťou arabskej abecedy. Požívajú sa v neoficiálnej korešpondencii. Je to dôsledok prieniku cudzích slov. Typickým príkladom je V. V Iráne sa nehovorí arabsky (perzsky - Farsi), ale píše sa arabskou abecedou. Bolo však nutné pridať 4 písmená, ktoré sa v arabčine nehláskovali (p, ch, zh, g). Osmanskí Turci taktiež používali arabskú abecedu, ale len do roku 1929. V rôznych časových intervaloch ju používalo aj viacero ďalších národov (Urdu, Paštúni, Kašmír, Uzbeci...)

    

Arabská kaligrafia

Počas muslimského štátu sa arabské písmo vyvinulo aj do formy umenia. Predurčil ho k tomu zákaz zobrazovania ľudských a zvieracích postáv v islamskom umení. Nosnými štýlmi arabskej kaligrafie sa stali dva štýly:

1. Hranatý geometrický štýl, často pomenovaný podľa najznámejšieho štýlu tohto písma  - Kufi štýl.

2. Oblý, mäkký štýl kurzivého písma. Patrí sem mnoho populárnych štýlov, ako napr. Naskhi, Thuluth, Diwani, Riq'a a mnoho ďalších. 

 

 

 

1. Hranatý štýl “Kufi”

Veľmi elegantný štýl, ktorý nesie v sebe kombináciu štvorcových a hranatých línií. Pomenovaný je po meste Kufa v Iraku. Využíva sa na vytvorenie ozdobných geometrických tvarov zo slov a viet. Charakteristické sú krátke čiary v zvislom smere a predĺžené vo vodorovnom. V 10. storočí došlo k jeho obohateniu o prvky používané pre oblý štýl a vznikol „Východný štýl Kufi“. Ďalší vývoj tohto štýlu smeroval k doplneniu vertikálnych oblých línií o rastlinné motívy. V 11. storočí sa samotné písmená začali používať ako ornamenty. Objavili sa aj nové geometrické elementy vo forme splietaní, uzlov a lemovaní. Tento štýl sa uplatnil aj v architektúre a veľmi obľúbeným sa stal v 14. storočí celofasádný „kubický štýl“. Počas 300 rokov sa Kufi štýl používal ako jediný štýl na písanie Koránu.

 

 

 

2. Oblý, mäkký štýl

Spočiatku sa jeho používanie obmedzovalo len na praktické účely, nakoľko nespĺňal estetické kritéria. V postupnom procese však začal konkurovať dovtedy „nedotknuteľnému“ štýlu Kufi. Vyznačuje sa predovšetkým hravými oblými ťahmi, ktoré plno využívajú prednosti spájaného písma. Delí sa na mnohé ďalšie štýly. Medzi najvýznamnejšie patria:

 

Naskhi (Naschi) - v preklade znamená kopírovanie. Pôvod má v Mekke a Medíne. V období Kalifátu bol považovaný za najpopulárnejší štýl. Je to veľmi čistý štýl, s tenkými vertikálnymi ťahmi, ktoré sú rovnakej dĺžky pred a za stredom slova.

 

 

 

Thuluth - je veľkolepý, ozdobný štýl, ktorý sa používa najmä na označenie titulov a v nadpisoch. Názov znamená v preklade „tretiny“ a symbolizuje pomer medzi rovnými čiarami a zakrivenými.

 

 

 

Taliq - tiež známy pod názvom Farsi. Vyvinuli ho Peržania a je považovaný za  základný kaligrafický štýl perzských, indických a tureckých muslimov. Elegantnejšia forma tohto písma sa nazýva Nastaliq. Písmená sú vo vertikálnej polohe veľmi krátke a v horizontálnej hlboko zakrivené. Používal sa na písanie romantických a mystických eposov v perzštine.

 

 

 

Diwani - Najpopulárnejší štýl na dvore osmanských sultánov. Vyvinul sa zo štýlu Taliq a je charakteristický nadmerným zakrivením písmen, ktoré sú vtesnané veľmi blízko seba.

 

 

 

Riq'a - jednoduchý štýl na bežné písanie. Ekonomický a ľahký štýl.

 

 

Príklady použitia kaligrafie v architektúre

 

 

 

 

 

Zdroje:
http://www.sakkal.com/
http://arabiangallery.bizland.com/
http://www.freewebs.com/kakayicalligraphy/naskhscripts.htm