V arabskom svete nemôže byť v súčasnosti prijatá demokracia?

 

Arabské režimy 20. storočia boli najmä produktom studenej vojny. Mnohé vznikli na Marxistických ideáloch a v časoch vrcholiacej ideologickej vojny západu so Sovietskym zväzom sa dostali k moci. Arabské krajiny získali svoju nezávislosť od kolonialistických západných krajín a bolo logické, že vedúce politické osobnosti sa hlásili k sovietskemu táboru a jeho „sociálnej rovnosti a spravodlivosti“. Celé nasledujúce arabské generácie vyrastali na socialistických heslách vyzývajúcich na boj proti „imperialistickej chamtivosti“ západu a Ameriky. Vonkajší nepriateľ poskytoval pre jednotlivé arabské režimy argumenty na to, aby bola každá opozícia považovaná za „hrozbu socializmu a kolaborantstvo“. Občianske práva a slobody boli utláčané v „národnom záujme“.

Arabská „socialistická“ spoločnosť sa postupne vyvíjala v prostredí, kde chýbali právne základy a vymožiteľnosť práva takmer neexistovala. Netransparentnosť a korupcia sú dôsledkom tejto politiky aj dnes. Iný systém posledné generácie Arabov jednoducho nepoznali. Po rozpade socialistického tábora sa aj arabská spoločnosť začala otvárať a hľadať nový smer, ktorým by sa mohla uberať. Demokracia začala byť presadzovaná zo strany reformných politikov. Chýbajúca skúsenosť obyvateľstva s týmto systémom však umožnila vládnym elitám manipulovať s verejnou mienkou.  Do toho vstúpilo aj posledné americké ťaženie v Iraku a presadzovanie amerických záujmov v regióne cestou „demokratizácie“. To spôsobilo silné rozpaky v arabských kruhoch. Slovo demokracia sa začalo vnímať ako importovaná ideológia a spájalo sa so snahou Američanov nanútiť „západnú kultúru a spôsob života“ regiónu. (Nezávislé prieskumy potvrdili tento strategický omyl Američanov v Iraku).

Túto obavu začali živiť aj rôzne národnostné a konzervatívno-náboženské prúdy, ktoré podporovateľov demokracie stále viac označujú ako amerických kolaborantov. Tieto prúdy poukazovali aj na skutočnosť, že polstoročné neslobodné pomery boli produktom práve „zahraničnej politiky“. Udalosti v Iraku im v tomto smere slúžili ako príklad, kde jedna americká garnitúra politikov priniesla diktátora Saddama k moci a druhá ho neskôr zvrhla v mene demokracie. Aj preto sa počiatočné nadšenie a hlasy volajúce po demokracii postupne vytrácali a vytrácajú.  Na druhej strane však rastie počet tých hlasov, ktoré požadujú slobodné pomery a volajú po občianskych a civilných právach, ktoré sú základom každej demokratickej spoločnosti. Práve na nich by mohla a mala vyrásť budúca demokracia arabskej spoločnosti a nie prostredníctvom vojenských operácii, ktoré nesú v názve slovo „sloboda“.

JS

späť