DEJINY BLÍZKEHO VÝCHODU V OBDOBÍ KALIFÁTU

"Raná fáza islamského štátu 610 - 632"
"Obdobie Štyroch Kalifov (Rašidún) 632 - 661"
"Umejjovská dynastia / Umejjovský kalifát 661 - 750 "
"Abbásovský kalifát 750 - 1258"
"Rozpad Abbásovského kalifátu 935 - 1260"
"Osmanský kalifát 1517 - 1924"

 

Raná fáza islamského štátu 610 - 632

612 - Prorok Muhammad začal v Mekke kázať novú vieru - islam.
616 - V Mekke, v rodisku proroka Muhammada, dominoval arabský kmeň Kurajš, z ktorého pochádzal aj sám prorok. Kurajšovci odmietli učenie proroka Muhammada a začali prenasledovať jeho učeníkov a stúpencov nového náboženstva - muslimov.
622 - Počas púti v Mekke Arabi z oázy Jatrib (neskôr nazvanej Medina) požiadali proroka Muhammada, aby viedol ich spoločenstvo a odišiel z Mekky, kde jeho kázanie Kurajšovci neprijali.
622 - Prorok Muhammad emigruje z Mekky do Mediny. Táto migrácia sa považuje za začiatok muslimského letopočtu a nazýva sa “Hidžra“ t.j. emigrácia.
624 - Muslimovia prepadli kurajšovskú karavánu pri oáze Bader a zmocnili sa veľkej koristi.
625 - Došlo ku ozbrojenému stretu, kde Kurajšovci porazili muslimov v bitke pri hore Uhud.
627 - Muslimovia v tzv. Priekopovej vojne odrazili vojská Kurajšovcov, ktorí obkľúčili Medinu, čím si posilnili svoje postavenie v rámci Arabského polostrova.
628 - Prorok Muhammad iniciuje mierovú dohodu, ktorá vyústila do Hudajbíjskej zmluvy medzi muslimami a  Kurajšovcami z Mekky. Zmluva je pre muslimov výhodná a prorok Muhammad sa stáva najvplyvnejšou osobou v Arábii. Mnoho ďaľších arabských kmeňov sa postupne pridáva na jeho stranu.
630 - Kurajšovci porušili Hudajbíjsku zmluvu, čím vyvolali pochod muslimského vojska na Mekku. Kurajšovci sa vzdali bez boja a muslimovia dobyli Mekku.
632 - Zomrel prorok Muhammad. Muslimovia si zvolili prorokovho najbližšieho spoločníka Abú Bakra za jeho nástupcu. Od tohto momentu sa nástupcom Proroka vo vedení muslimského spoločenstva hovorí „kalif“, t.j. nástupca po arabsky.

    

Obdobie Štyroch Kalifov (Rašidún) 632 - 661

632 - 634
Prvý kalif Abú Bakr musel po svojom nástupe viesť vojny proti kmeňom, ktoré sa po smrti Proroka vzbúrili proti muslimom a chceli prevziať moc. Abú Bakrovi sa podarilo stabilizovať štát a potlačiť odpor vzbúrených kmeňov. Postupne zjednotil všetky kmene v Arábii.
634 - 644
Po smrti Abú Bakra bol Omar Bin Al Chattáb zvolený za druhého kalifa. Začína sa obdobie expanzie islamského štátu. Muslimské vojská postupne dobyli Irak, Sýriu a Egypt.
638 - Muslimovia dobyli Jeruzalem, ktorý sa stal tretím svätým islamským mestom po Mekke a Medine. V Jeruzaleme totiž podľa islamského učenia vystúpil prorok Muhammad z miesta, kde sa dnes nachádza Skalný dom, k nebesiam. Táto udalosť je známa ako "Israa a Ma'raž".
641 - Muslimovia porazili Peržanov a pokračovali v dobýjaní celej Perzie (Iránu).
644 - Kalif Omar Bin Al Chattába bol zavraždený perzským vojnovým zajatcom. Po jeho smrti je Osmán Bin Affan zvolený za tretieho kalifa.
644 - 650
Muslimovia dobyli Cyprus a Tripolis v severnej Afrike. Obsadili celú Perziu (Irán), Afganistan a Sindh (dnes jedna zo štyroch provincií v Pakistane).
656 - Kalif Osmán Bin Affan je zavraždený nespokojnými muslimskými vojakmi z Egypta. Po smrti Osmána vládne nejednotnosť názorov na osobu možného nasledovníka. Za štvrtého kalifa je nakoniec zvolený Ali Bin Ebí Táleb, priamy príbuzný proroka Muhammada, ktorý spočiatku odmietal vykonávať tento post. Voľba Aliho sa nestretne so súhlasom všetkých strán.
656 - 660
Zvolenie Aliho Bin Ebí Táleba spustí občiansku vojnu medzi muslimami (prvá Fitna). Prorokova manželka Aisha a skupiny okolo dvoch neúspešných kandidátov na kalifa Talha a al-Zubajra sa proti vláde Aliho vzbúria. Tento konflikt vyústi do ozbrojeného stretu (Ťavia vojna), kde Aliho stúpenci zvíťazia. 
656 - Správca Sýrskej provincie (Wali*) a zároveň príbuzný zavraždeného kalifa Osmána,  Muavija Bin Ebí Sufian, odmieta tiež uznať legitimitu Aliho a podrobiť sa jeho kalifátu. V tom istom čase ho verejne žiada, aby pomstil Osmánovú smrť. Spor prerastie do konfliktu a bitky pri Siffine.
657 - Je zvolená arbitráž medzi Alim a Muavijom, ktorá má určiť legitímneho kalifa. Po tom, čo sa mienka arbitrov prikloní viac na stranu Muavija, sa Muavija dá v Jeruzaleme vyhlásiť za kalifa. Avšak spor pretrváva naďalej.
661 - Ali Bin Ebí Táleb je zavraždený v mešite jedným zo stúpencov Kharidžovských extrémistov (Kharidžovci bola skupina rebelov, ktorá podporovala zvolenie Aliho za kalifa, ale neskôr nesúhlasila s jeho smerovaním a obrátila sa proti nemu). Aliho stúpenci navrhnú za kalifa jeho syna Hasana, ktorý je aj vnukom proroka Muhammada. Ten však z obáv, aby sa nezačala ďalšia občianska vojna, prepustí post kalifa Muavijovi a odchádza do Mekky.

* Wali, sultán alebo emir boli správcovia územných celkov a členských štátov kalifátu (Wilajah, sultanát alebo emirát). Všetky tieto celky pod správou kalifátu sa nazývali Dar al-Islam (zem  Islamu) a patrili pod kalifa.

 

Umejjovský kalifát 661 - 750

661 - 680
Potom, ako sa Hasan Bin Ali vzdal kalifátu, sa Muávija stal jediným vládcom a kalifom pre muslimský štát. Hlavným mestom štátu sa stal Damašek. Muávija I. týmto založil Umejjovský kalifát, ktorému vládla jeho dynastia.
669 - Hasan Ibn Ali Bin Ebí Táleb zomrel v Medine.
680 - Po smrti Muáviju sa kúfski muslimovia (Ali Bin Ebí Táleb vyhlásil Kúfu počas svojho kalifátu za hlavné mesto islamského štátu) rozhodli vyhlásiť za kalifa druhého syna Aliho Bin Ebí Táleba, Husaina (taktiež vnuka proroka Muhammada). Husain sa vybral z Mediny do Kúfy s rodinou a s malou skupinou svojich príbuzných a prívržencov, aby sa v Kúfe ujal úradu. Pri osade Karbala v južnom Iraku ho však prepadli a zabili vojaci Umajjovského nasledovníka Jazída I. Ibn Muávija. Túto tragická udalosť pre muslimov, kde zomrelo aj mnoho priamych potomkov proroka Muhammada, si pripomínajú šiiti rituálmi počas „osláv Ashuri“. Sem sa datuje aj vznik Šiitov alebo „ši’et Ali“, (veľké schizmatické hnutie v islame, ktoré zastáva názor, že iba Ali a jeho potomkovia majú právo viesť komunitu muslimov). Následný dedičný nástup Jazída I. na post kalifa sa nepáčil niektorým starším spoločníkom proroka Muhammada, ktorí uprednostňovali výber kalifa ako súčasť veľkej názorovej porady, preto sa jeden z nich, Abdalláh Ibn al Zubajr, vzbúril proti Jazidovi I. a viedol proti nemu vojnu.
683 - Jazíd I. náhle zomrel podobne ako aj jeho nedospelý syn Muavija II . Ďalším umajjovským kalifom sa stal Marwán I . Podporu našiel najmä u sýrskych kmeňov.
684 - Vzrástol počet vnútorných vzbúr a rebélií. Najmä stúpenci Kharidžovcov viedli niekoľko vzbúr v Iraku a Iráne. V strednej Arábii si dokonca založili nezávislý štát. V tom isto roku sa udiala veľká šiitská vzbura v Kúfe.
685 - 705
Až nástupom kalifa Abdulmalika Ibn Marwána sa vláda Umajjovcov upevnila a postupne sa obnovila jednota štátu (693).
691 - Umajjovské vojská kalifa porazili Kharidžovcov a uhasili šiitské vzbury. V Jeruzaleme na chrámovom priestranstve nad skalou, z ktorej podľa tradície vystúpil prorok Muhammad do neba, ukončili stavbu Skalného domu (Kubbat al-Sachra), najstaršej Umajjovskej sakrálnej pamiatky.
692 - Abdalláh Ibn al-Zubajr, ktorý sa postavil proti dedičnému vládnutiu dynastie Umajjovcov, je zabitý v bitke s umejjovským vojskom. V dôsledku vnútorného napätia sa do popredia dostávajú aj silné náboženské hnutia v Basre, Medine a Kúfe. Náboženské hnutia požadovali striktné uplatňovanie Koránu vo verejnom a súkromnom živote.
705 - 715
Kalifovi Abdulmalikovi Ibn Marwánovi sa podarilo stabilizovať vnútorné pomery a preto sa mohol ďalší kalif al Walid I. sústrediť aj na vonkajšie otázky. Za jeho éry dobyli muslimské vojská severnú Afriku (708-710) a Španielsko (711). Na východe rozšírili svoje územie o krajiny za riekou Indus, Sinad a Multán a prenikli cez pohorie Ťan Šan až do severozápadnej Činy (čínsky Turkestan). Kalif Walid I. bol aj skvelým staviteľom a počas jeho vlády bola postavená Veľká umejjovská mešita v Damašku.
715 - 717
Kalif Suleiman Ibn Abdulmalik pokračoval vo výbojoch a atakoval Byzantskú ríšu a Konstantinopol. Pred svojou smrťou menoval za svojho nasledovníka Umara Ibn Abdulazíza, ktorý nebol jeho synom (synovia Suleimana boli príliš mladí), ale podľa mnohých prameňov bol najmúdrejšou a najschopnejšou osobou tej doby.
717 - 720
Počas vlády kalifa Umara Ibn Abdulazíza muslimské vojská prešli cez Pyreneje do južného Francúzska. Obsadili mesto Narbonne (720) a podnikali z neho lúpežné výpravy. Umar bol veľmi zbožný a snažil sa zbaviť extravagancie, ktorá bola pre umejjovských kalifov typická. Zároveň bol prvým kalifom, ktorý podporoval konverzie na islam. Umejjovci totiž obmedzovali prestup na islam.
720 - 724
K moci nastúpil znovu umejjovský dedič, kalif Jazíd II. V islamskom štáte následne vypukli rôzne vzbury proti Umajjovcom, najmä zo strany kharidžovských rebelov. Ďalšie vzbury sa odohrali v Andalúzii a v severnej Afrike. Kalif Jazíd II. sa značne usiloval aj o rozvoj kultúry, niekedy až príliš na úkor politiky.  
724 - 743
Po Jazidovi II. sa kalifom stáva Hisham I., posledný silný vládca Umejjovskej dynastie. Pokračoval v odkaze Umara Ibn Abdulazíza a presadzoval konzervatívny charakter štátu. Uplatňoval striktnejšiu formu šarii a to aj na svoju rodinu. Bol to autokratický vládca, ktorý postupne potlačil všetky vzbury a rebélie. Stabilizoval hranice štátu a v roku 728 podnikol pokus expandovať do Európy. Jeho vojská obliehali Bordeaux a Loire vo Francúzsku. Postup muslimských vojsk do Európy definitívne zastavil až franský majordóm Karol Martell, ktorý v bitke pri Poitiers (732) vo Francúzsku porazil muslimské vojsko. Hisham I., tak ako aj jeho brat Walid I., bol veľkým podporovateľom umenia a vedy. Za jeho vlády založil významný učenec Abu Hanífa islamskú jurisprudenciu (Fikh). Mnohé literárne a vedecké diela boli preložené do arabčiny. Muhammad Ibn Ishák napísal najstarší veľký životopis proroka Muhammada (Sírat rasúl Alláh). V roku 728 zomrel Hasan al-Basrí, náboženský mysliteľ a znalec tradícií. Bol obhajcom tézy, že človek má slobodnú vôľu.
743 - 744
V Khorasane (Irán) a Iraku sa začali aktivizovať Abbásovci.
744 - 749
Po smrti Hishama I. sa v krátkom intervale vystriedali viacerí kalifovia. Až nástup Marwána II., posledného umajjovského kalifa, situáciu stabilizoval. Avšak silné protiumejjovské nálady v štáte trvali naďalej, najmä v Iraku a Iráne, kde vypuklo silné povstanie Abbásovcov.  Povstanie sa nieslo pod heslom "zaistiť prorokovmu rodu jeho práva a vládu". Povstanie postupne naberalo na sile a Abbásovci dobyli Kúfu (Irak) v roku 749. K rozhodujúcemu stretu prišlo v bitke pri rieke Zab, kde vojsko kalifa Marwána II. utrpelo ťažkú porážku. Viac ako tristo členov umejjovskej rodiny padlo len v tomto bojí. Kalif Marwán II. sa uchýlil do Egypta, kde bol ale zavraždený. Umejjovská dynastia bola takmer úplne vyvraždená Abbásovcami. Mladý princ Abdulrahmán I. sa však zachránil a utiekol do Španielska, kde pokračoval umejjovský rod.   

Umejjovskí kalifovia:

Muávija I. Ibn Abi Sufian         661 - 680
Jazíd I. Ibn Muávija                 680 - 683
Muávija II. Ibn Jazíd I.            683 - 684
Marwán I. Ibn Hakam             684 - 685
Abdulmalik Ibn Marwán          685 - 705
al-Walid Ibn Abdulmalik          705 - 715
Suleiman Ibn Abdulmalik        715 - 717
Umar Ibn Abdulazíz                717 - 720
Jazíd II. Ibn Abdulmalik          720 - 724
Hisham Ibn Abdulmalik           724 - 743
al-Walid Ibn Jazíd II.              743 - 744
Jazíd III. Ibn al-Walid             744
Ibrahim Ibn al-Walid              744
Marwán II. Ibn Muhammad    744 - 750

 

Abbásovský kalifát 750 - 1258

Abbásovci si nárokovali na kalifát z titulu svojho priameho príbuzenstva k rodine proroka Muhammada. Umejjovci síce pochádzali z Kurajšovského rodu, ale nie priamo z prorokovej vetvy. Abbásovci zároveň Umejjovcom vytýkali ich sekularizmus a úpadok morálnych hodnôt v islamskom štáte.

745 - 750
Abbásovci vyhlásili  boj proti Umejjovcom pod názvom „návrat moci do rúk Prorokovej rodiny“. K prevzatiu moci im dopomohla aj podpora nearabských muslimov (Mawali), najmä Peržanov, ktorým sľúbili väčšie zrovnoprávnenie na postoch vo vedení štátu (väčšinou to museli byť Arabi). Po nástupe k moci sa Abbásovci naďalej hlásia k Sunnitskému prúdu, čím si ale znepriatelia Šiitov, ktorí ich pri vzbure z titulu ich pôvodu podporovali.  
750 - 754
Abbásovský vodca Abu al-Abbás al-Saffah preberá moc a je vyhlásený za kalifa. Abbásovci hneď po nástupe prenasledujú a vyvraždia takmer všetkých členov Umajjovského rodu.
755 - 775
Po smrti Abu al-Abbása al-Saffaha je druhým kalifom jeho brat Abu Džafar al Mansúr. Al-Mansúr musel hneď potlačiť šiitskú vzburu, pričom mnoho prominentných šiitov dal zabiť. V roku 762 založil Bagdad a vyhlásil ho za hlavé mesto Abbásovského kalifátu. Počas jeho vlády sa arabské Španielsko osamostatnilo v roku 756 od Abbásovského kalifátu. Umajjovský princ Abdulrahmán I., ktorý unikol pomste Abbásovcov, založil v Španielsku samostatný emirát so sídlom v Córdobe. Al Mansúr sa vyhlásil za univerzálneho vládcu všetkých národností a umožnil zásah ďalších kultúr do vývoja spoločnosti (napr. perzská kultúra). To umožnilo, aby literatúra a veda ešte viac napredovala v rôznych smeroch. Ďalej vzrástol počet muslimov v kalifáte. Podľa niektorých zdrojov, približne na 15% (dovtedy iba 8%). Umejjovci totiž obmedzovali prestup na islam a počet muslimov, aby vyberali vyššie dane, ktoré odvádzalo nemuslimské obyvateľsvo. V roku 767 zomrel Abú Hanifa, zakladateľ prvej islamskej právnej školy (mazhab hanafi).
775 - 785
Potom, ako al-Mansúr zomrel, kalifát prebral jeho syn al-Mahdi. Obdobie jeho kalifátu je známe ako obdobie mieru a tolerancie. Nastáva zmierenie so šiitmi. Bagdad sa stáva moderným kozmopolitným mestom a priťahuje ľudí zo všetkých kútov vtedajšieho vyspelého sveta. Al-Mahdi vykonal aj mnoho zmien na vnútornej scéne. Posilnil súdnictvo (Fikh) a zrušil mnoho diskriminačných zákonov namierených proti nearabom. Nastal literárny boom vďaka využívaniu papiera, ktorý Arabi prevzali z Činy. Po smrti al-Mhadiho sa kalifom stal jeho syn al-Hadi, ktorý pokračoval v šľapajách svojho otca. Vládol iba jeden rok. Počas neho však potlačil vzburu Husayna Ibn Aliho Ibn Hasana (prorokova priama rodina), ktorý sa v Medine vyhlásil za kalifa.
786 - 809
Po smrti al-Mahdiho za záhadných okolností, sa kalifom stal najznámejší Abbásovský kalif Harun al-Rašíd. Moc Abbásovcov dosiahla vrchol. V Bagdade, ako aj v iných mestách, došlo ku vedeckej, náboženskej (vytvorený korpus islamského práva - šaria) a kultúrnej renesancii. Kalif podporoval rozvoj spoločnosti a umenia. Mnoho z rozprávok „Tisíc a jedna noc“ malo pôvod a inšpiráciu na jeho dvore. Počas jeho vlády žil aj Malik Ibn Anas, zakladateľ Malikovskej právnej školy (Mazhab Málikí).
809 - 813
Po smrti Haruna al-Rašída sa jeho dvaja synovia nedokázali rozdeliť o moc podľa odkazu ich otca a viedli medzi sebou občiansku vojnu. Obaja pochádzali od inej matky. Pôvodne menovaný kalif al-Amin (matka z Abbásovskej rodiny) nakoniec podľahol svojmu bratovi al-Mamúnovi (matka perzského pôvodu).
814 - 833
Počas kalifátu al-Mamuna došlo k šiitskej vzbure v Basre (Irak) a Kharidžovskej revolte v Khorasane. Kalif al-Mamun sa usiloval o zmierenie viacerých znepriatelených náboženských skupín. Tiež sa snažil o centralizovanie moci.
833 - 842
Kalifom sa stáva al-Mutasim, syn Haruna al-Rašida a jeho tureckej družky. Počas svojho kalifátu zriadil gardové jednotky z tureckých otrokov - Ghilmani (Ghulami, Wuldan). Ghilmani boli ešte ako deti dovezení z podriaďovaných území a vychovávaní ako budúci vojaci (tento systém aplikovali už starí Peržania). Počas vlády al-Mutasima enormne vzrástla sila Ghilmanov vo vedení vojska, čoho dôsledkom bolo aj premiestnené centrum ríše z Bagdadu do Samary (Irak). V službách kalifa pôsobil aj významný arabský matematik al-Kindi (Alkindus), ktorý presadil indické písmená do arabčiny a je považovaný za pioniera kryptológie. V kalifáte al-Mutasima pôsobil aj významný teológ Ahmad Ibn Hanbal, zakladateľ Hanbalovskej právnej školy.

847 - 935
Kalifovia postupne strácali kontrolu nad vojskom, ktoré ovládli Ghilmanskí velitelia. Už menovanie kalifa al-Mustaina (862-866) podliehalo do značnej miery súhlasu rady tureckých a arménskych veliteľov. Kalif naďalej predstavoval dedičný post, ale velitelia vojsk zásadne ovplyvňovali jeho rozhodnutia. Politika tohto obdobia bola poznamenaná množstvom sprisahaní a komplotov. V dôsledku vnútorného oslabenia kalifát postupne upadal a strácal svoje územia a jednotu. Značne sa to prejavilo počas vlády kalifa Al-Muqtadira (908-932) a neskôr po nástupe kalifa Al-Radiho (934-940), považovaného za posledného „skutočného“ abbásovského kalifa. Kalifát už nemal kontrolu nad Afrikou, Egyptom, Sýriou, Mezopotámiou a Hydžázom (západná časť Saudskej Arábie vrátane Mekky a Mediny). Inváziu Byzantskej ríše zadržiaval jedine Hamdánský princ z Aleepa (Sýria)

935 - 1260
Približne od tohto obdobia už kalifovia nemali žiadnu výkonnú moc. Vládli iba nominálne a pokladali sa za najvyšších náboženských predstaviteľov islamu. Skutočná moc pripadla miestnym vládcom, ktorí založili dynastie v rozličných častiach kalifátu. Väčšina z nich uznávala náboženskú autoritu Abbásovských kalifov. Najvýznamnejšie dynastie a ríše tohto obdobia:

STREDNÁ ÁZIA (Irán, Irak, Afganistan, Pakistan, časť Indie)
Samanovci (Samanids) 819 - 999
Sunnitská iránska dynastia v strednej Ázii a Iráne. Je pomenovaná po zakladateľovi Saman Khuda, ktorý konvertoval na islam. V roku 874 sa Buchara stala hlavným mestom ríše potom, ako ju dobyl samanský emir Ismail. Dôležitým kultúrnym a obchodným strediskom sa stal aj Samarkand. V ríši Samanovcov sa začala takmer po dvesto rokoch renesancia perzskej kultúry, ktorá bola potlačená arabskými podmaniteľmi. Počas vlády Samanovcov sa narodil výnimočný filozof, vedec a lekár svojej doby Ibn Sína (Avicenna).

Bújovci (Buyids) 930 - 1030
Perzská šiitská dynastia z Daylamu (Irán). Konsolidácia nastala za čias Aliho b. Buya a jeho brata Ahmada. Ali dobyl v roku 934 Bagdad a získal značnú časť západného Iránu. Od kalifa dostal titul Muíz al daula (posilňovateľ ríše). Bújovci ostali súčasťou Abbásovského kalifátu, ale zároveň rozvíjali aj svoju perzskú kultúru. Popri Bagdade začalo vynikať aj perzské mesto Šíráz (Shiraz), v ktorom sa stavali paláce, mešity, nemocnice a bazáre. Ich ríša bola zničená Seldžúkmi.

Ríša Ghaznovcov (Ghaznavid) 975 - 1187
Rišu založila dynastia tureckých mamelukov. Mameluci boli pôvodne otroci, ktorí boli kúpení a dovezení zo strednej Ázie, aby slúžili ako vojaci pre muslimský kalifát a konvertovali na islam. Zakladateľom bol Sebük Tigin (Sabuktigin), pôvodne generál v samanovských službách. Vládli postupne v Afganistane, strednej Ázii, Sístáne a západnej Indii. Za obdobia Sebük Tiginovho syna Mahmúda (999-1030) ríša dosiahla svoj rozkvet. Mahmúd podnikal množstvo vojenských výprav a položil základy budúcej islamizácie v Indii. Mahmúd zároveň rozvíjal  kultúrny a hospodársky život. Na jeho dvore v Ghazne (Afganistan) pôsobilo veľa významných vedcov a básnikov, ako napríklad básnik Ferdowsi, ktorý napísal veľký epos Šahnám (Kniha kráľov). Na druhej strane jedna z najväčších postav islamskej histórie, Ibn Sína (Avicenna), odmietol na jeho dvore pôsobiť.

ŠPANIELSKO
Umajjovci v Andalúzii (Španielsko) 756 - 1031 (1492)
V roku 756 sa umajjovský princ Abdulrahmán I. útekom do Španielska zachránil pred Abbásovským prenasledovaním. V Španielsku vyhnal vtedajšieho vládcu Yusufa al-Fihri,  založil samostatný emirát (so sídlom v Córdobe) a vyhlásil sa za emira. Príchodom Abdulrahmána III. v roku 912 sa umejjovská moc znovu obnovila na celú Andalúziu (teritória, ktoré islamskí vládcovia kontrolovali na Ibérijskom poloostrove). V roku 929 dal Abdulrahmán III. vyhlásiť Córdobský kalifát, ktorý trval až do roku 1031. Počas neho sa Córdoba stala najvýznamnejším svetovým strediskom vedy a umenia a neskôr výrazne prispela k renesancii v Európe. Začiatkom 2. tisícročia sa umejjovská vláda rozdrobila do drobných kniežatstiev - Taify. Prítomnosť Arabov v Španielsku bola ukončená pádom Granady v roku 1492 a následnou inkvizíciou. K najvýznamnejším osobnostiam v Andalúzii patrili: Abu al-Qasim (Abulcasis) -  zvaný „otec modernej chirurgie“, Ibn Rushd (Averroes) – najprominentnejší vedec, filozof a psychológ svojej doby, Ibn Khaldún - považovaný za otca sociálnych a ekonomických vied (napísal nadčasové dielo Prolegomenon), Ibn Hamza - teológ, básnik a politik.

SÝRIA
Hamdánovci (Hamdanid) 890 - 1004
Arabská dynastia beduínskeho pôvodu so sídlom v Aleppe (Sýria) a Mosúle (Irak). Zohrali významnú úlohu v boji proti Byzantskej expanzii. Vrchol dosiahli počas vlády Saifa al-Daula, ktorý disponoval veľkou mocou a výrazne podporoval vedu a filozofiu. K najvýznamnejším osobnostiam na dvore Hamdáncov v Aleppe patril Abu Nasr al-Farabi, ikona islamskej vedy, filozofie a hudby.

EGYPT
Ichšidovci (Ikhshidid) 935 - 969
V roku 934 získal Abbásovský správca v Egypte, Muhammad Ibn Tugdž (Tughj), titul „ichšid“ (z perzštiny - princ), ktorý mu udelil sám kalif. Tento titul používali vládcovia stredoázijskej oblasti (Fegany.) Vláda Ichšídocov vo svojej najsilnejšej podobe zahrnula aj Sýriu a Hidžáz (arabský poloostrov). Ich moc ukončil nástup Fatimovcov.

Fatimovci (Fatimids) 910 - 1171
Významná šiitska dynastia (Ismailiyah) arabsko - berberského pôvodu. Spočiatku vládli  v západnej časti severnej Afriky. Dynastiu založil Abdullah al Mahdi, ktorý v Tunisku postavil hlavné mesto svojej ríše - Mahdia (921). Potom, ako Fatimovci dobyli Egypt od Ichšidovcov, si v roku 969 premiestnili sídlo ríše do novozaloženého mesta Káhira (Cairo). V Káhire bola o rok na to postavená mešita al-Azhar, z ktorej sa stala najvýznamnejšia muslimska univerzita. Fatimovci sa preslávili svojou toleranciou. Ríša sa postupne vnútorne oslabovala a strácala dôležité územia, najmä vplyvom tureckých a križiackych nájazdov. Definitívny koniec Fatimovskej dynastie nastal pri nástupe Ajjubovcov (Saladin).  

TURECKO
Seldžúcka ríša (Seljuks) 1037 - 1157
Seldžúkovia sú vetvou z kmeňa oguzských Turkov, ktorí žili v 9. storočí na periférii islamského štátu na severe od Aralského jazera. V 10. storočí Seldžukovia migrovali do Perzie a usadili sa v oblasti okolo Khorasanu, kde prijali sunnitský islam. Sú považovaní za kultúrnych predkov dnešných Turkov, Turkménov a Azerbajdžancov. V roku 1037 zjednotil druhý vládca Seldžuckej dynastie Tugrul (Togrül) turkménske bojové kmene a pod jeho vedením podnikli vojenské nájazdy. Podrobil si Perziu a vytvoril Seldžucký sultanát. Neskôr, v roku 1055, dobyl Tugrul Bagdad a získal moc Abbásovského kalifa, ktorý naďalej zastával svoj post, ale bez rozhodovacej sily. Tugrul prevzal velenie aj v boji proti Byzantskej ríši a Fatimovskej zároveň. Počas vlády Tugrulovho synovca, sultána Alpa Arslana, dosiahla ríša svoj najväčší teritoriálny rozsah. V roku 1071 porazili jeho seldžúcké oddiely byzantské vojsko pri Manzikerte a následne sa začal proces sťahovania tureckých kmeňov do Malej Ázie. Ríšu Seldžukov v nasledujúcich rokoch oslabovali okrem regionálnych konfliktov aj vnútorne nepokoje a vzbury, najmä radikálnych šiitských hnutí, ako boli Asasinovia (hašišijún). Seldžukovia, ktorí kontrolovali územie Anatolie (západne Turecko), sa nazývali „Rímskí Seldžukovia“ (Seljuk Sultanate of Rum). Pomenovanie dostali z úcty k predchádzajúcim vládcom územia – Byzancom. Ich vláda nad Anatoliou trvala až do príchodu Osamancov v roku 1307.
  

 

Začiatkom druhého storočia je oblasť Blízkeho východu poznamená príchodom križiackych vojsk. Abbásovský kalifát mal dovtedy skúsenosti s bojom s kresťanskou Byzantskou ríšou. Obdobie boja sa však striedalo aj s obdobím mieru. Tieto dve mocnosti sa navzájom dokázali rešpektovať a kultúrne často ovplyvňovať. Križiacke vojská však predstavovali iného rivala. Ničivé nájazdy, ktoré zanechávali za sebou často len spúšť a náboženské heslá, ktoré križiaci hlásali, vyvolali v nábožensky jednotnej, ale národnostne rozdrobenej oblasti, silné emócie. Národnostnú hrdosť postupne nahradila náboženská identita. To neskôr umožnilo Saladinovi zjednotiť celé arabsko-muslimské územie.

1094 - Byzantský cisár Alexios Komnénos I. požiadal západné kresťanstvo o pomoc proti infiltrácii Seldžúkov do Byzantskej ríše (Malej Ázie).
1096 - 1099
Prvá križiacka výprava.
1097 - Víťazstvo križiakov nad Seldžúkmi pri Dorylaione (Malá Ázia).
1099 - Križiaci dobyli Jeruzalem. Založili štyri križiacke štáty v Palestíne, Sýrii a Anatólii.

Ajjúbovia (Ayyubid) 1171 - 1260
Vláda Ajjúbovcov bola založená sultánom Salah al-Din (Saladin), ktorý v roku 1171 zosadil v Egypte posledného Fatimovského kalifa. V roku 1181 získal kontrolu aj nad Sýriou. Salahovi al-Dinovi sa podarilo zjednotiť v boji proti križiackym výpravám vtedajší muslimský rozdrobený svet. Víťazstvo nad križiakmi v bitke pri Hattíne v roku 1187 a dobytie Jeruzalema spod rúk križiackych rytierov mu zabezpečilo kontrolu nad veľkým územím, ktoré však po jeho smrti už jeho nasledovníci neudržali. Posledný Ajjubský sultán v Egypte bol zavraždený v roku 1250 a vlády sa ujali Mamelukovia. V Sýrii sa Ajjubovci udržali až do roku 1260, kedy boli zničení mongolskými vpádmi. 

 

1220 - 1405
Začínajú sa prvé mongolské vpády pod vedením Džingischána (Genghis khan) do islamských krajín. Sprevádzalo ich hromadné vraždenie obyvateľstva a devastovanie vtedajšieho multikultúrneho prostredia. Mnohé mestá navždy zmizli. Aj chýrne mesto Aleppo v Sýrii takto prišlo o viac ako polovicu svojho obyvateľstva. Mongoli si dobyté územia neudržiavali pod kontrolou. Po dobytí cieľa sa stiahli späť do teritória, ktoré dokázali reálne ovládať. V roku 1256 zakladá mongolský vojvodca  Hulagu, vnuk Džingischána a vládca jedného zo štyroch Khanov mongolskej ríše so sídlom v Perzii, dynastiu Il Khán (Ilkhanate). Znovu útočí na muslimské krajiny a podrobí si Irak a Irán. Po víťazstve nad seldžúckym sultánom Kaykhusravom II. si podrobí aj Turecko, vrátane Anatólie. Postup Hulagu zastavili až Mamelukovia v Egypte, ktorí neskôr podnikli protiofenzívu. Il Khani konvertovali na islam, ale až potom, ako najprv konvertovali na budhizmus a predtým na šamanizmus. Mongoli boli z oblasti postupne vytlačení. Ešte raz sa im podarilo dobyť oblasť Blízkeho východu a to za čias Timurlenka. Definitívne sa z oblasti vytratili až v roku 1405.  

1258 - Dobytím Bagdadu v roku 1258 mongolským vojvodcom Hulagom sa Abbásovský kalifát skončil. V roku 1259 sa unikajúci Abbásovský kalif presunul do Egypta, kde pokračovala existencia Abbáského kalifátu, ale už len v Egypte a vo formálnej podobe. Mamelukovia, ich bývalé otrocké vojsko, ktorí v Egypte prebrali moc v roku 1250, ich používali na zlegalizovanie svojej vlády.

Abássovskí kalifovia:

Nástup 750 - 785
Abdulabbás Al Saffah (750 – 754), Al Mansur (754 - 775)
Rast a rozvoj 775 - 833
Al Mahdi (775 - 785), Al Hadi (785 - 786), Harun al Rashid (786 - 809), Al Amin (809 - 813),
Al Mamun (813 – 833).
Stagnácia 833 - 935
Al Mutasim (833 - 842), Al Wathiq (842 - 847), Al Mutawakkil (847 - 861), Al Muntasir (861 - 862), Al Musta'in (862 - 866), Al Mutazz (866 - 869), Al Muhtadi (869 - 870), Al Mutamid (870 - 892), Al Mutadid (892 - 902), Al Muktafi (902 - 908), Al Muqtadir (908 - 932)
Stagnácia a Rozpad 932 - 1260
Al Qahir (932 - 934), Al Radi (934 - 940), Al Muttaqi (940 - 944), Al Mustakfi (944 - 946), Al Muti (946 - 974), Al Ta'i (974 - 991), Al Qadir (991 - 1031), Al Qa'im (1031 - 1075), Al Muqtadi (1075 - 1094), Al Mustazhir (1094 - 1118), Al Mustarshid (1118 - 1135), Al Rashid (1135 - 1136), Al Muqtafi (1136 - 1160), Al Mustanjid (1160 - 1170), Al Mustadi (1170 - 1180), Al Nasir (1180 - 1225), Al Zahir (1225 - 1226), Al Mustansir (1226 - 1242), Al Musta'sim (1242 - 1258)

1260 - Mamelúcky sultán Bajbars porazil Mongolov v dôležitej bitke pri Ajn Džalute. Vo viacerých bitkách porazil aj križiakov a šiitských sektárov a postupne upevňoval vládu Mamelukov aj v levante (Sýria, Libanon, Palestína).
1273 - Zomrel Džaláladín al-Rúmí, významný mystický básnik a zakladateľ mystického bratstva Maulavija v Anatólii. Toto bratstvo je známe aj ako tancujúci derviši, pretože ich rituál mystického hľadania cesty k Bohu pozostáva mimo iného z krúživého tanca, ktorý sprevádza spev a hra na flauty a bubny. Tanec symbolizuje cyklický pohyb hviezd na nebi.