Arabský Svet
Islamský svet
HISTÓRIA 20. STOROČIA
EGYPT - IRAK - IRÁN - IZRAEL - JORDÁNSKO - LIBANON - PALESTÍNA - SÝRIA - LÍBYA - TUNISKO - MAROKO - ALŽÍRSKO - SAUDSKÁ ARÁBIA
Do roku 1914 oficiálne súčasťou Osmanskej ríše. Od roku 1882 však podlieha nepriamemu vedeniu Veľkej Británie.
Na počiatku I. svetovej vojny Briti vyhlásia Egypt za svoj protektorát.
Po I. svetovej vojne rastie v krajine odpor proti Britskej nadvláde a zakladajú sa politické strany a hnutia. Národná strana Wafd na čele so Saadom Zaghlulom získava veľké sympatie verejnosti, na čo v roku 1919 Briti vykážu Zaghlula do exilu. Následne vypuknú v celom Egypte nepokoje a odpor, ktorý sa neustále stupňuje.
Silný odpor Egypťanov vedie Britániu v roku 1922 k vyhláseniu deklarácii o nezávislosti Egypta. Dynastia vládcov Egypta prestáva používať titul Sultán (predtým Khedive a Wali) a k moci nastupuje Fuad I. ako kráľ.
Egypt spíše svoju ústavu v roku 1923. Saad Zaghlul je zvolený vo verejných voľbách za premiéra.
Počas vládnutia kráľa Farouka I. (1936-1952) rastie nespokojnosť egyptskej verejnosti s jeho politikou a politikou vlády, ako aj s prítomnosťou britských vojsk v Egypte na základe Anglo-Egyptskej zmluvy.
V roku 1952 dochádza k vojenskému prevratu, kráľ Farouk I. je nútený abdikovať v prospech svojho syna Fuada II. V nasledujúcom roku je Egypt vyhlásený za republiku, na čele ktorej stojí generál Muhammad Naguib ako prezident.
Muhammad Naguib je nútený v roku 1954 rezignovať a moci sa v roku 1952 ujíma skutočný architekt prevratu a hnutia Gamal Abdul Nasser.
Nasser vyhlasuje v roku 1956 úplnú nezávislosť od Veľkej Británie a znárodní Suezský kanál. Toto rozhodnutie vyvolá vojenský atak Británie, Francúzka a Izraela proti Egyptu. Spojené štáty z obáv pred globálnym konfliktom so Sovietskym zväzom presadia v OSN prímerie a následný potupný odchod spojencov.
Egypt a Sýria sa zjednotia do jednotného štátneho útvaru. Vzniká Spojená Arabská republika 1958-1961.
Po šesťdňovej vojne s Izraelom v roku 1967 Egypt stráca Sinajský polostrov.
Po náhlej smrti Nassera v roku 1970 sa jeho nástupcom stáva Anwar Sadat, ktorý zmení politický kurz Egypta smerom k USA.
Egypt spoločne so Sýriou podniknú v roku 1973 vojenský útok proti Izraelu s cieľom získať späť stratené územia z roku 1967. Egyptu sa podarí získať Sinajský polostrov až neskôr podpisom mierovej dohody s Izraelom v roku 1979.
Anwar Sadat je zavraždený egyptským fanatikom v roku 1981. Nahradí ho Hosni Mubarak, dovtedajší viceprezident.
JS
etnické zloženie
Do roku 1918 súčasťou Osmanskej ríše.
Irak je zahrnutý do Britského mandátu na Blízkom východe podľa dohody Sykes-picot (1916). V rokoch 1920-1932 je spravovaný ako Britská kolónia.
Kráľ Faisal získava Iraku politickú nezávislosť v roku 1932 a vyhlasuje ho za kráľovstvo, ktoré trvá do roku 1958.
Brigádny generál Abdul Karim Qassim uskutočňuje v roku 1958 vojenský prevrat a vyhlasuje Irak za republiku. Jeho vláda trvá do roku 1963, kedy je sám obeťou ďalšieho prevratu.
V roku 1968 preberá socialistická strana Bath pod taktovkou Ahmada Hassan Al-Bakra moc. Pri krvavom prevrate hrá kľúčovú úlohu Saddam Hussain.
Saddam Hussain postupne preberá moc a v roku 1979 donúti Al-Bakra k abdikácii. Al-Bakr v tom čase podniká kroky vedúce k vytvoreniu únie so Sýriou. Saddam Hussain sa stáva prezidentom.
Po islamskej revolúcií v Iráne Saddam Hussain cíti šancu stať sa vedúcou postavou na Blízkom východe. Vedie ho k tomu aj antipatia západu voči náboženskému režimu v Iráne, túžba získať na ropu bohatý a prevažne arabmi obývaný Iránsky región Khuzestan a obavy pred šírením islamskej revolúcie do radov Irackých Shítov. Saddam napadne Iránu v roku 1980. Vojna trvá do roku 1988. Straty na irackej strane sa vyšplhajú na viac ako 350.000.
Irak napadne Kuvajt v roku 1990. Bezpečnostná rada OSN vysiela koaličné vojská na oslobodenie Kuvajtu. Saddam Hussain napriek vojenskej porážke ostáva pri moci a pomstí sa voči Shítom na juhu krajiny, ktorí sa pokúšali o jeho zvrhnutie počas konfliktu.
OSN následne uvalí na Irak silné sankcie, ktoré majú katastrofálny dopad na obyvateľstvo a medzinárodne úplne izolujú krajinu.
V roku 2003 na základe argumentov zo strany USA o vlastníctve Iraku jadrových zbraní, ktoré sa nepotvrdia, dochádza k invázii amerických vojsk a ich spojencov do Iraku. Saddam Hussain je zbavený moci a neskôr v roku 2006 popravený.
Irak postupne upadá do etnických a náboženských nepokojov. Vláda zvolená v parlamentných voľbách nedokáže nájsť konsenzus a prizvať všetky strany. V boji o moc sa rozmáha terorizmus.
JS
etnické zloženie
Po vojenskom prevrate v roku 1921 preberá moc Reza Khan (Reza Shah), autokrat, ktorý naštartuje modernizáciu a industriálny progres.
Irán, dovtedy známy ako Perzia, získava svoje dnešné pomenovanie v roku 1935.
Počas 2. svetovej vojny napadnú v roku 1941 vojská Sovietskeho zväzu a Británie územie Iránu, aby zabezpečili dodávku ropy do Sovietskeho zväzu. Reza Shah je donútený spojencami abdikovať v prospech svojho syna Mohammada Reza Phalaviho.
Národný politik Mohammed Mossadegh zaznamenáva veľký rast popularity a v roku 1951 je zvolený do funkcie premiéra. Po svojom nástupe znárodňuje ropný priemysel Anglo-Iránskej spoločnosti (neskôr známa ako British Petroleum BP), čím vyvolá veľkú nespokojnosť Britov.
Pod názvom „operácia Ajax“ Briti a Američania v roku 1953 vyvolajú v uliciach Teheránu nepokoje vedúce k zvrhnutiu premiéra Mossadegha. Akcia je úspešná a moci sa opäť chopí ich blízky spojenec Mohammad Reza Phalavi (Shah).
Ayatollah Khomeini, rešpektovaný klerik, kritizuje v roku 1964 vládu Spojených štátov, následne je vyhnaný do exilu.
V roku 1979 vypukne revolúcia proti Shahovi vedená náboženskou ideológiou a Irán sa mení na Islamskú republiku, na čele ktorej stojí Ayatollah Khomeini. Shah sa uchýli do exilu. V tom istom roku vtrhnú iránski študenti do americkej ambasády a požadujú vydanie Shaha výmenou za rukojemníkov z ambasády. Shah medzitým umiera v exile v roku 1980.
V roku 1980 podnikne Irak, spojenec západu a Ameriky, prekvapivý útok na Irán a spustí ničivú osemročnú vojnu, na konci ktorej sú státisíce mŕtvych. Vojna trvá až do roku 1988 a končí bez víťaza.
Ayatollah Khomeini umiera v roku 1989.
Po období postupných a pomalých reforiem nastupujú k moci v roku 2004 konzervatívci.
Ultrakonzervatívny politik Mahmoud Ahmadinejad sa stáva v roku 2005 prezidentom.
JS
etnické zloženie
Do konca I. svetovej vojny súčasťou Osmanskej ríše.
Veľká Británia s pomocou arabského obyvateľstva získava kontrolu nad Palestínou v roku 1917.
Palestína sa stáva súčasťou rozdelenia Blízkeho východu európskymi víťaznými mocnosťami po I. svetovej vojne. V roku 1922 oficiálne spadá pod Britský mandát.
Podľa sčítania obyvateľov z roku 1919 žilo na území Palestíny: 568.000 muslimov, 74.000 kresťanov a 58.000 židov.
Briti sľubujú domorodým arabom postupnú nezávislosť Palestíny, ale v tom istom čase sľubujú vedeniu Sionistického hnutia (vzniklo v 19. storočí za účelom založenia židovského štátu v Palestíne) vytvorenie židovského štátu na území Palestíny, podľa Balfourskej deklarácie z roku 1917.
Pod britským dohľadom sa začína do Palestíny migrácia židov z celého sveta. Migrácia je spočiatku malá a limitovaná „bielym papierom“, ktorý stanovoval ekonomickú únosnosť migrácie. Rastie však napätie medzi pôvodnými obyvateľmi a novými prisťahovalcami, ktorí zaznamenávajú ekonomický progres.
Briti sa obávajú dôsledkov migrácie a rastúcich násilnosti a sporov o územie v Palestíne. V roku 1930 vydávajú nový „biely papier“, kde limitujú príjazd nových židovských prisťahovalcov. S rastom nacistickej hrozby v Európe je však o rok všetko inak a migrácia židov sa niekoľkonásobne zvýši.
Po príjazde dovtedy najväčšej skupiny židovských emigrantov (62.000) v roku 1935, arabi vstupujú v roku 1936 do generálneho štrajku, ktorý trvá 6 mesiacov.
Peelova komisia navrhuje rozdelenie Palestíny na tri časti: arabská, židovská a britská (sväté miesta). Židovskí predstavitelia veľmi neochotne pristúpia na tento návrh. Arabskí predstavitelia ho však odmietnu.
V roku 1939 vydajú Briti ďalší „biely papier“, kde zavrhnú myšlienku rozdelenia a stanovujú novú politiku migrácie. Na ďalších 10 rokov je povolený príjazd 15.000 židovských prisťahovalcov ročne. Potom má byť ďalšia otázka migrácie riešená arabskými predstaviteľmi. Limituje sa možnosť skupovania území zo strany majetných židovských prisťahovalcov a do 10 rokov má vzniknúť nezávislá Palestína so zmiešaným obyvateľstvom.
Nový plán vyvoláva šok v radoch Sionistov a považujú ho za porušenie Balfourskej dohody. Arabi tiež odmietajú plán a požadujú okamžité zastavenie migrácie a vyriešenie štatútu nových prisťahovalcov od roku 1918. Realizácia plánu je pozastavená z dôvodu vypuknutia II. svetovej vojny.
Napätie v Palestíne naďalej rastie aj počas vojny. Aktivizujú sa rôzne ozbrojené skupiny. Najmä jednotky Haganah, Irgun a Stern Gang šíria strach a podnikajú smrteľné útoky aj proti britským úradným predstaviteľom.
Po konci II. svetovej vojny s vedomím obrovského nešťastia, ktoré postihlo európskych židov, lobujú vplyvné skupiny v USA za samostatný židovský štát v Palestíne. Prezident Truman požaduje prijatie ďalších 100.000 nelegálnych migrantov, poväčšine z radov židov, ktorí prežili Holokaust.
V roku 1946 Anglo-americká komisia odporučí zrušenie limitov na nových prisťahovalcov a prijatie 100.000 ilegálnych prisťahovalcov.
Za účasti Sionistických, Arabských a Britských predstaviteľov sa v roku 1947 uskutočňuje Londýnska konferencia za účelom hľadania vhodného modelu pre Palestínu s autonómiou pre arabov a židov. Konferencia je neúspešná a Británia následne nasmeruje celý problém na OSN a vyhlasuje svoj mandát v Palestíne za nefunkčný. V tom čase je zloženie obyvateľstva Palestíny nasledovné: 1.091.000 muslimov, 614.000 židov a 146.000 kresťanov.
V roku 1947 OSN dvojtretinovou väčšinou odsúhlasí plán pre Palestínu. Plán ráta so vznikom dvoch separátnych štátov na území Palestíny. Jeruzalemu je priznaný neutrálny štatút pod kontrolou jednotiek OSN. Židovskí predstavitelia plán prijímajú, zatiaľ čo arabskí ho odmietajú.
Briti ukončujú svoj mandát v Palestíne v roku 1948.
Deň pred koncom Britského mandátu židovskí predstavitelia vyhlasujú vznik štátu Izrael. Palestínski arabi a susedné arabské krajiny mu okamžite vyhlásia vojnu. Konflikt nazvaný „prvá Arabsko-Izraelská vojna“ končí výrazným úspechom Izraela, ktorý ma značné územné zisky v porovnaní s plánom OSN. Rozhodujúcu úlohu v konflikte zohráva postupné dopĺňanie Izraelskej armády novými migrantmi v počte približne 10.000 mužov mesačne a dodávky moderných zbraní zo zahraničia (aj z Československa). V záverečnej fáze konfliktu je počet izraelských vojakov dvojnásobný v porovnaní so všetkými vojskami arabských spojencov.
Dohoda o ukončení konfliktu v roku 1949 má za následok nové usporiadanie Palestíny. Vzniká iba jeden štát a to Izrael, ktorý navyše získava k pôvodnému plánu OSN aj ďalších 26% územia západne od rieky Jordán a západnú časť Jeruzalema. Ostatné časti Palestíny sú pričlenené k okolitým arabským susedom, ktorí ich spravujú. Jordánsku pripadá územie dnes známe ako „západný breh“ a východná časť Jeruzalema, vrátane starého mesta. Pásmo Gazy prechádza pod správu Egypta.
OSN v správe z roku 1950 stanovuje počet Palestínskych utečencov, ktorí vo vojne prišli o domov, na viac ako 700.000 (agentúra UNRW, ktorá utečencov registrovala, hlásila až 914.000), drvivá väčšina sa uchýli do okolitých arabských krajín (Libanon, Sýria, Jordánsko).
Koncom päťdesiatych rokoch minulého storočia sa zakladá hnutie Fatah.
V roku 1964 sa pod dohľadom Ligy arabských štátov zakladá hnutie s názvom „Organizácia pre Oslobodenie Palestíny - PLO“, s cieľom oslobodiť Palestínu a zničiť Izrael vojenskými prostriedkami.
Po dlhšom období napätia podniká Izrael v roku 1967 prekvapivý útok na okolité arabské štáty. Zaskočené arabské armády nie sú bojaschopné a kým prebehne ich mobilizácia, Izrael zaznamenáva ohromné víťazstvo. V šesťdňovej vojne Izrael získava Pásmo Gazy a Sinajský polostrov (Egypt), Západný breh Jordánu a východný Jeruzalem (Jordánsko), Golanské výšiny (Sýria).
Fatah sa v roku 1967 stáva členom PLO a okamžite získava silnú pozíciu. Yasser Arafat je v roku 1969 zvolený za predsedu PLO, ktoré operuje z Jordánska.
Po udalostiach v Jordánsku nazvaných „Čierny September“ (viď Jordánsko), je PLO v roku 1970 vykázané do Libanonu
V roku 1973 sa Sýria a Egypt pokúsia o prekvapivý útok proti Izraelu. Izrael sa veľmi rýchlo zmobilizuje a podniká protiútok. Konflikt je zastavený intervenciou OSN.
Počas občianskej vojny v Libanone Izrael vstúpi v roku 1982 na Libanonské územie. Za cieľ má aj zničenie PLO. PLO na čele s Arafatom opúšťa v tom istom roku Libanon a odchádza do Tunisu. Izrael ostáva v Libanone až do roku 1986, kde na juhu Libanonu vytvorí 5-25 km širokú nárazníkovú zónu. Libanon definitívne opúšťa až v roku 2000.
Frustrácia Palestínčanov zo sociálnych a ekonomických pomerov na okupovanom území vyvolá v roku 1987 vzburu „Intifada“ tiež nazývanú „vojna kameňov“, ktorá sa prejavuje občianskymi nepokojmi a trvá až do roku 1993. Palestínčania cez Intifadu znovu upozornia na nutnosť riešenia ich situácie a postavenia.
V roku 1988 Yasser Arafat vyhlási nezávislý Palestínsky štát a akceptuje rezolúciu bezpečnostnej rady OSN 242 z roku 1967 a uznáva právo Izraela na existenciu.
Na začiatku deväťdesiatich rokoch minulého storočia pribiehajú rokovania medzi Izraelským premiérom Yitzhakom Rabínom a Yasserom Arafatom, ktoré vedú v roku 1993 k „Oslo-dohode“, na základe ktorej má na území pásma Gazy a Západného brehu Jordánu do piatich rokov vzniknúť Palestínsky štát. Na oplátku Arafat, ako oficiálny predstaviteľ Palestíny, uznáva existenciu Izraela. Rabín je neskôr v roku 1995 zavraždený židovským ortodoxným fanatikom. Dohoda je podkopaná nedôverou z oboch strán. Izrael pokračuje v budovaní ďalších osád na území Západného brehu.
V roku 2000 prepuká 2. palestínska Intifada.
Po smrti Yassera Arafata v roku 2004 sa jeho nástupcom stáva vo verejných voľbách Mahmoud Abbas.
Izrael sa v roku 2005 sťahuje z pásma Gazy.
V roku 2006 náboženské hnutie Hamas víťazí v parlamentných voľbách nad sekulárnym Fatahom a zostaví vládu.
JS
Do roku 1918 súčasťou Osmanskej ríše.
Jordánsko sa stáva súčasťou rozdelenia Blízkeho východu európskymi víťaznými mocnosťami a podľa dohody Sykes-picot (1916) spadá pod Britský mandát.
Briti poverujú správou Transjordánska (územie na východe od rieky Jordán) kráľa Abdallha I, ktorý sa stáva aj prvým kráľom Jordánska po získaní nezávislosti v roku 1946
Po arabsko-izraelskej vojne v roku 1948 Jordánsko spravuje územie západného brehu a východného Jeruzalema až do roku 1967, kedy Izrael obsadí tieto územia počas 6 dňovej vojny.
Kráľ Hussein nastupuje v roku 1953 k moci a zotrváva viac ako pol storočia.
V roku 1967 vzrástol počet palestínskych utečencov na území Jordánska na vyše 1.000.000.
Nepokoje medzi Jordánskym obyvateľstvom a Palestínčanmi žijúcimi v Jordánsku vyúsťujú do „Čierneho Septembra“ v roku 1970. Ozbrojený konflikt si vyžiada tisíce mŕtvych palestínskych civilistov a vlnu migrácie Palestínčanov do Libanonu. Organizácia pre Oslobodenie Palestíny (PLO) je vykázaná do Libanonu tiež.
Po smrti kráľa Hussaina v roku 1999 sa moci ujíma jeho syn kráľ Abdallah II. a štartuje v krajine rôzne reformy.
JS
etnické zloženie
Do roku 1918 súčasťou Osmanskej ríše.
Libanon je zahrnutý do Francúzskeho mandátu na Blízkom východe podľa dohody Sykes-picot (1916). V rokoch 1920-1943 spravovaný ako francúzska kolónia.
Po období francúzskej kolonizácie moc v Libanone prechádza do rúk rôznych regionálnych a náboženských klanov a lídrov.
Základy politického systému v Libanone sú založené na národnom pakte z roku 1943. Nepísaná dohoda vychádza z konsenzu v roku 1932. Počet mandátov v parlamente je rozdelený v prospech vtedy väčšinového kresťanského obyvateľstva. Štátne funkcie sú rozdelené tak, že prezidentom republiky je kresťanský maronit, premiér je sunnitský muslim a predseda parlamentu šiitsky muslim.
Po arabsko-izraelskej vojne v roku 1948 sa do Libanonu uchýli viac ako 100.000 palestínskych utečencov.
Libanonský prezident Chamoun (maronitský kresťan) počas krízy Suezského kanála v roku 1956 nepreruší diplomatické styky s krajinami, ktoré napadli Egypt, čo vyvolá hnev Egypta a Sýrie, ale aj vnútorné politické napätie, keďže premiér Rashid Karami (sunnitský muslim) Egypt podporoval.
Po vzniku Spojenej Arabskej Republiky (únia Sýrie s Egyptom), v roku 1958, libanonskí muslimovia vyvíjajú tlak na vládu, aby vstúpila do únie po boku oboch štátov. Libanonskí kresťania však uprednostňujú spojenectvo so západom. Napätie ústi do Libanonskej krízy. Prezident Chamoun požiada amerického prezidenta Eisenhowera o ochranu a do Libanonu vstupujú americké vojská. Kríza je zahnaná diplomatickou cestou a prezident Chamoun neskôr odstupuje.
V 60-tych rokoch dvadsiateho storočia Libanon zaznamenáva silný ekonomický rast a uplatňuje liberálnu trhovú ekonomiku. V tom istom období však rastie nespokojnosť muslimov a sekulárnych ľavičiarov s politickým usporiadaním moci, ktorý garantoval kresťanom väčšiu politickú moc a volajú po novom konsenze, ktorý by zohľadňoval nový demografický stav. Obe strany sa však nevedia dohodnúť a začínajú formovať ozbrojené milície na podporu svojich pozícii a „na sebaobranu“.
Nepokoje v susednom Jordánsku vyúsťujú v roku 1970 do „Čierneho Septembra“ a spôsobia ďalšiu vlnu migrácie Palestínčanov do Libanonu. Organizácia pre Oslobodenie Palestíny (PLO) sa usídli v Libanone.
Začiatkom 70-tych rokoch je libanonská armáda oslabená vplyvom infiltrácie jedincov z rôznych milícii. Armáde okrem toho velia kresťania podľa konsenzu z roku 1932, čo podkopáva jej dôveryhodnosť u muslimov a niektorí muslimovia odmietajú v nej slúžiť. Priestor po armáde zapĺňajú milície a autorita centrálnej vlády je tým oslabená.
Zvýšené občianske a politické napätie spustí v roku 1975 ničivú občiansku vojnu. Neznámy ozbrojenec na aute spustí paľbu na kostol v kresťanskej štvrti a spôsobí smrť 4 ľuďom, z toho dvaja sú príslušníkmi najvýznamnejšej kresťanskej milície (Phalange, Kataeb). Kresťanské milície následne napadnú autobus s palestínskymi cestujúcimi a zavraždia 30 ľudí. Postupne sa začnú množiť menšie strety.
Koncom roka 1975 štyria členovia kresťanskej milície (Phalange) sú zavraždení v Bejrúte. Kresťanské milície obvinia z vraždy príslušníkov Libanonského Národného Hnutia (ľavicoví muslimovia a Palestínčania). Kresťanské milície okamžite rozmiestnia na cestách zátarasy “Checkpoints“ a kontrolujú pohyb osôb podľa náboženskej príslušnosti v občianskych preukazoch. Podobne sa zachovajú aj ostatné milície. Násilnosti sa v ten deň vystupňujú a o život príde 200-600 muslimov a kresťanov. Tento deň je známy ako „Čierna sobota“. Incident naplno spustí zrážky medzi milíciami.
Začiatkom roka 1976 pribúda civilných obetí. Okolo 1.000 ľudí je zavraždených kresťanskými milíciami v bejrútskej štvrti Karantina, kontrolovanej PLO (Karantina Masaker). Hneď na to je zavraždených viac ako 500 civilistov palestínskymi ozbrojencami v dedinke Damour (Damour Masaker). Tieto masakre mali za následok zapojenie PLO (Organizácia pre Oslobodenie Palestíny) do konfliktu.
V Libanone sa spustí mohutný pohyb civilistov, ktorí utekajú pred násilím do oblastí, ktoré sú pod kontrolou ich „sekty, milície“. Zmiešaný Bejrút sa tiež postupne pretransformuje na „východný“ - kresťanský a „západný“ - muslimský.
V lete roku 1976 Sýria intervenuje v prospech kresťanov (Phalange), potom ako ju o to požiada vtedajší prezident Libanonu Suleiman Frangieh. Sýrčania dodávajú vojenské zariadenia a poradcov a neskôr vstupujú do Libanonu aj vojensky. Obsadia oblasti Tripolisu a údolie Bekaau. Kresťanské milície postupne získavajú prevahu. Liga Arabských štátov koncom roka 1976 vyzve Sýriu, aby viedla misiu na zastavenie bojov v Libanone. Sýria akceptuje mandát a necháva v Libanone svojich 40.000 vojakov a velí vojsku ADF. Napriek dohode, že vojsko ADF sa má skladať z viacerých arabských štátov, okrem Sýrie do Libanonu nikto nepošle vojská. Situácia sa v Libanone načas stabilizuje.
Vstupom sýrskych vojsk sa Libanon fakticky rozdelí na dve časti. Juh Libanonu a západná polovica Bejrútu patrí muslimským milíciám a PLO. Východná časť a okolie Hory Libanonu patrí kresťanským milíciám a ich spojencom. Línia delenia v Bejrúte sa označuje ako „Zelená čiara“.
Začiatkom roka 1977 je situácia znovu vyhrotí po zavraždení lídra Drúzov (menšina v Libanone) Kamala Junblatta a niekoľkých atakoch PLO z juhu Libanonu na Izrael.
Izrael v roku 1978 vstúpi na libanonské územie a obsadí juh Libanonu až po rieku Litani. Izrael sa neskôr stiahne, ale vytvorí „nárazníkovú zónu“ na juhu Libanonu. Na jej zaistenie sa spojí s kresťanskými milíciami (Phalange), ktoré medzitým vytvoria pakt s iným milíciami, známym pod menom „Libanonský Front“. Spojenectvo kresťanských milícií s Izraelom je pre Sýriu nepriateľné a postupne opúšťa od ich podpory.
V roku 1981 predloží izraelský minister obrany Ariel Sharon do Knessetu (izraelský parlament) plán na inváziu do Libanonu a vytlačenie PLO z neho. Týmto plánom chce Sharon zároveň podporiť pozíciu svojho spojenca, kresťanského lídra Bashira Gemayela.
V lete roku 1982 Izrael vstúpi do Libanonu a zaútočí na základne PLO napriek tomu, že počas prímeria v období 1981-1982 PLO prestalo atakovať Izrael z juhu Libanonu. Ariel Sharon dá pokyn na priamy pochod do Bejrútu. Boje vyústia do veľkého množstva civilných obetí a vyvolá medzinárodnú intervenciu. PLO je neskôr nútené opustiť Libanon pod dohľadom medzinárodných síl, ktorým velí USA. Medzinárodné sily dohliadajú tiež na odchod sýrskych vojsk z Bejrútu a ochranu civilistov.
V tom istom roku svetová tlač medializuje prípad z palestínskeho utečeneckého tábora Sabra-Shatila. S vedomím Ariela Sharona umožní izraelská armáda 200 členom kresťanskej milície (Phalange) vstup do palestínskeho utečeneckého tábora a vykonanie krvavého masakru, ktorého obeťou sa stane 700-3500 obyvateľov tábora. Kahnova komisia, poverená vyšetrením prípadu, neskôr pripíše Sharonovi nepriamu zodpovednosť za masaker a odporučí jeho rezignáciu. Ariel Sharon následne odstúpi.
Amin Gemayel, podporovaný USA, nahradí v lete 1983 svojho zavraždeného brata Bashira Gemayel vo funkcii prezidenta a pracuje na odchode izraelských a sýrskych vojsk z Libanonu. Podpíše dohodu s Izraelom a USA, ktorá podmieňovala odchod Izraela z Libanonu odchodom Sýrie. Tento počin vyvolá ďalšiu vlnu násilia, ako aj odmietavú reakciu arabských štátov. V tomto období sa z koalície šiitskych ozbrojencov bojujúcich proti izraelskej okupácie vyformovalo Hnuite Hezbollahu (Hizb Al-Allah).
V lete 1983 sa Izrael sťahuje na juh Libanonu, kde vytvorí takzvanú bezpečnostnú zónu. Definitívne opúšťa Libanonské územie až v roku 2000. Uvoľnené územie sa stane predmetom ďalších silných bojov
V období prítomnosti medzinárodných síl v Libanone (1982-84), ktorým velilo USA (FR, IT) sa rozpúta veľká vlna chaosu a samovražedných útokov proti americkým a západným cieľom v Libanone. Pri samovražednom útoku je zničená aj americká ambasáda v Bejrúte. Najväčšie straty prestavuje samovražedný útok na ústredie velenia síl. Pri tomto útoku zahynie 241 američanov a 58 francúzskych vojakov.
Obdobie v rokoch 1985-86 sa nazýva „vojna táborov“. Koalícia podporovaná Sýriou a vedená šiitskymi milíciami „Amal“ bojuje o úplne vytlačenie PLO z ich základní na juhu Libanonu.
V roku 1987 sa ťažisko boja vracia do Bejrútu. Palestínčania, muslimskí ľavičiari a Druzovia sa zjednotia do koalície proti koalícii „Amal“. Neskôr v roku 1988 sa v Bejrúte bojuje medzi „Amal“ a Hezbollahu.
Tesne pred koncom svojho mandátu v roku 1988 prezident Gemayel vymenuje do pozície premiéra maronitského kresťana generála Michela Aouna, čím poruší dohodu z roku 1932. Generál Aoun vedie vládu vo východnom Bejrúte a Salim Al Hoss, sunnita, ktorý mal byť pôvodne menovaný za premiéra, sa ujme postu premiéra iba v západnom Bejrúte. General Aoun nájde podporu aj u Saddama Hussaina, ktorý v tom čase hľadal spojenca v Libanone proti šittskému Amalu a Hezballahu (rozšírenie Iránsko-Irackého konfliktu).
Generál Aoun vyhlási v roku 1989 „vojnu za nezávislosť“ proti Sýrii. V tejto vojne ho podporia kresťanské milície, ale u ostatných získava podporu len ťažko. Nedokáže sa totiž zbaviť povesti „lídra istej skupiny“ a to hlavne u muslimského obyvateľstva. Taktiež je konfrontovaný s nelegitímnym vymenovaním do funkcie. Počas vojny, ktorú Generál Aoun vedie, je východný Bejrút značne zničený a veľké množstvo kresťanov emigruje do zahraničia.
Koncom roka 1989 za intervencie arabských štátov je vypracovaný návrh na vyriešenie konfliktu v Libanone a je podpísaná Táifska dohoda. Dohoda okrem iného priznáva muslimom rovnaký podiel moci ako kresťanom.
Generál Aoun odmieta uznať Taifsku dohodu a neskôr aj riadne zvoleného prezidenta Eliasa Hrawiho.
Sýria koncom roka 1990 podnikne spoločne s libanonskými spojencami (prevažne Libanonská armáda vedená generálom Emilom Lahúdom, terajším prezidentom Libanonu) útok na pozície generála Aouna a na jeho sídlo v Bejrúte. Sily generála Aouna sú premožené a ten sa dá na útek a uchýli na Francúzsku ambasádu, kde požiada o azyl. Neskôr sa usadí v parížskom exile.
Následne sa libanonský parlament ujme funkcie. Počet poslaneckých mandátov je rozšírený na 128 a je delený na polovicu medzi kresťanmi a muslimami.
Občianska vojna (1975-1990) zanechala viac ako 100.000 mŕtvych a ďalších 100.000 zmrzačených. Vyše 250.000 Libanončanov emigrovalo. Dodnes nie je známy osud viac ako 17.000 ľudí, ktorí počas vojny zmizli.
Libanon sa postupne a len veľmi ťažko preberá z vojny. Začína sa proces obnovy. Do popredia sa dostáva premiér Rafiq Hariri (1992-98, 2000-04), ktorý štartuje rôzne projekty na obnovu Libanonu. Napriek niektorým kontroverzným krokom a zadĺženiu ekonomiky, sa medzi Libanončanmi stáva populárnym. Vedie anti-sýrsku politiku. V roku 2004 odstupuje z postu premiéra na protest proti predlženiu mandátu pro-sýrskeho prezidenta Emila Lahúda.
V roku 2005 je Rafiq Hariri zavraždený. V Libanone to vyvolá veľké demonštrácie. Sýria následne aj pod medzinárodným tlakom sťahuje svoje vojská z Libanonu po 30 rokoch.
Po únose dvoch izraelských vojakov bojovníkmi z Hnutia Hezballah Izrael napadne v roku 2006 Libanon. Napriek veľkej vojenskej prevahe, Izrael svojich vojakov neoslobodí, zanechá však za sebou takmer úplné zničenú krajinu (infraštruktúra, ekonomika, životné prostredie) .
V roku 2007 nastáva v Libanone parlamentná kríza, potom čo Hnutie Hezballahu stiahne svojich ministrov z vlády a ten následne nie je uznášaniaschopný. Za intervencie arabských štátov sa momentálne hľadá nový politický systém, ktorý by nebol založený len na etnickom princípe.
JS
etnické zloženie
Do roku 1918 súčasťou Osmanskej ríše.
Sýria je kráľom Faisalom vyhlásená za kráľovstvo v roku 1920. O niekoľko mesiacov neskôr Francúzke vojsko vstúpi do Sýrie a kráľovstvo je zrušené. Kráľ Faisal sa neskôr stáva kráľom Iraku.
Syria je zahrnutá do Francúzskeho mandátu na Blízkom východe podľa dohody Sykes-picot (1916). V rokoch 1920-1946 spravovaná ako francúzska kolónia.
Francúzsko uzatvára so Sýriou v roku 1936 zmluvu o nezávislosti. Hashim Al-Atassi, predseda Národného Bloku (politické hnutie, ktoré malo za cieľ získať nezávislosť pre Sýriu politickým dialógom), sa stáva prvým prezidentom Sýrie. Francúzsko neskôr od zmluvy odstúpi. Atassi na protest zloží v roku 1939 funkciu, ale ostáva naďalej vplyvnou politickou osobnosťou.
Napriek rýchlemu ekonomickému rastu po získaní nezávislosti v roku 1946, politická klíma v krajine sa nedokáže stabilizovať. Za desať rokov sa vystrieda 20 vládnych kabinetov.
Po niekoľkých vojenských prevratoch je Atassi v roku 1949 znovuzvolený za prezidenta. Atassi sa pokúša o zníženie politického napätia. Sformuje vládu, do ktorej pozve reprezentantov zo všetkých politických strán, vrátane lavicovej strany Baath.
Zahraničná politika Atassiho smeruje k vytvoreniu únie s Irakom. Naráža však na odpor skupiny okolo vojensky vplyvného Adiba Shishakliho, ktorý v roku 1951 demonštruje svoju silu a prevezme moc vo vláde. Atassi na protest znovu podáva svoju demisiu.
V roku 1954 je Shishakliho režim premožený a Atassi sa vracia k svojmu úradu. Hneď po nástupe sa snaží znížiť silný vplyv armády na politické rozhodovanie v krajine. Zároveň bojuje s rastúcou socialistickou ideológiou a náklonnosťou k sovietskemu modelu. Rastú však aj sympatie arabov ku Gamalovi Abdul Nasserovi, prezidentovi Egypta a nositeľovi myšlienky zjednoteného arabského národa. Attasi považuje Nassera za neskúseného a snaží sa izolovať skupinu stúpencov jeho politiky v Sýrii.
Koncom roku 1955 Atassi končí svoj mandát a odchádza do politického dôchodku. V slobodných voľbách víťazí Shukri Al-Kuwatli, ktorý však už nedokáže byť tak politicky vplyvný na vnútornej politickej scéne.
Sýria a Egypt sa zjednotia do jednotného štátneho útvaru a vzniká Spojená Arabská republika 1958-1961. Hlavou štátu je Gamal Abdul Nasser.
Únia je neúspešná a vojenský prevrat v Sýrii spôsobí jej rozpad. Nasleduje niekoľko ďalších prevratov, na konci ktorých sa v roku 1963 dostávajú k moci ľavicovo orientovaní vojenskí dôstojníci. Ich nástup je aranžovaný socialistickou stranou Baath, ktorej členovia sú v novom kabinete v prevahe.
V roku 1963 prebiehajú rokovania na najvyššej úrovni o vytvorení únie Sýria-Egypt-Irak (iracká strana Baath je v tom čase tiež pri moci). Rokovania sú však neúspešné.
V roku 1966 prebehne vnútorný prevrat v strane Baath, prezentovaný ako „korekcia“ princípov strany Baath. Nastupuje nové vedenie strany.
Sýria stráca po šesťdňovej vojne s Izraelom v roku 1967 Golanské výšiny.
Ďalšie nezhody v politike vládnucej strany Baath ukončí v roku 1970 vojenský prevrat vedený Hafizom Al-Assadom, vtedajším ministrom obrany a príslušníkom Alawitskej menšiny v Sýrii.
Sýria (spoločne s Egyptom) podnikne v roku 1973 vojenský útok proti Izraelu s cieľom získať späť Golanské výšiny. Útok je neúspešný. Golanské výšiny sú dodnes pod kontrolu Izraela.
Po vypuknutí občianskej vojny v Libanone sa Sýria zamieša do konfliktu a v roku 1976 posiela svoje jednotky do Libanonu. Sýrske jednotky tu ostávajú aj po skočení konfliktu v roku 1990. Definitívne opúšťajú Libanon až v roku 2005.
Koncom 70-tych a začiatkom 80-tych rokov sa v Sýrii stupňuje odpor náboženského radikálneho hnutia „Islamské bratstvo“ proti režimu a eskaluje do ozbrojenej vzbury. Napätie vrcholí v roku 1982 povstaním bojovníkov hnutia ako aj opozičných aktivistov v sunnitskom meste Hama. Assad na potlačenie vzbury posiela armádu, ktorá neváha použiť delá. Po dvoch týždňoch vstupuje armáda do takmer úplne zničeného mesta. Obete sú v tisíckach, odhaduje sa 10-20 tisíc obetí. Hnutie je na území Sýrie rozdrvené.
V roku 2000, po smrti svojho otca, je Bashar Al-Assad ustanovený vo verejnom referende ako nový prezident.
JS
Do roku 1912 boli územia dnešnej Líbye - Tripolsko, Kyrenajka a Fazzán - súčasťou Osmanskej Ríše.
Po roku trvajúcich bojoch bola dňa 18. októbra 1912 v Lausanne podpísaná mierová zmluva medzi Osmanskou ríšou a Talianskom, podľa ktorej Taliansko získalo Tripolsko a Kyrenajku a vytvorilo z nich kolóniu Líbya. Začína sa takmer dvadsaťročná vyhladzovacia vojna proti domácemu obyvateľstvu. Svojou krutosťou sa v nej preslávil taliansky maršál Rodolfo Graziani. Ten, proti všetkým zvyklostiam, nechal v roku 1931 popraviť zajatého vodcu líbyjského odboja šejka Omara al-Muchtára.
Popravou Omara al-Muchtára sa Talianom podarilo zlomiť odpor domáceho obyvateľstva. Taliansky kolonizátori, ktorí po vytvorení kolónie začali do krajiny prichádzať, postupne vyhnali domáce obyvateľstvo z poľnohospodárskej pôdy (tvorila iba 2 % územia) a privlastnili si vyše 120 000 hektárov najúrodnejšej pôdy. Líbya sa stala len agrárnym vazalom Talianska.
Počas druhej svetovej vojny bola Líbya dejiskom najostrejších bojov na severoafrickom fronte. Fašistické Taliansko z územia Líbye podnikalo útoky do Egypta s cieľov vyhnať z neho Britov a vytvoriť vo východnej Afrike talianske koloniálne impérium.
Po víťazstve spojencov v severnej Afrike v roku 1942 sa Líbya dostala pod kontrolu Veľkej Británie a Francúzska. Británia okupovala Tripolsko a Kyrenajku a Francúzsko južnú provinciu Fazzán. Ekonomická situácia obyvateľstva sa stále zhoršovala.
Po druhej svetovej vojne západné mocnosti požadovali rozdelenie Líbye na závislé provincie. Konkrétne Tripolsko malo byť na desať rokov zverené Taliansku, Kyrenajka Veľkej Británii a Fazzán Francúzsku. Proti tomuto plánu, známemu pod názom Bevin-Sforza, vypukli v Líbyi demonštrácie.
V Líbyi sa po druhej svetovej vojne vytvorili dva politické bloky. Zjednotený národný front požadoval zjednotenie Líbye pod vedením sánúsíovského rodu (pred prvou svetovou vojnou vládol v Kyrenajke) a Slobodný národný blok, ktorý sa staval proti hegemónii rodu Sánúsí. Obe strany však požadovali jednotu líbyjských území a jej úplnú nezávislosť. Za týmto cieľom v roku 1949 vytvorili spoločnú politickú organizáciu Tripolský národný kongres.
Dňa 17. mája 1949 socialistické štáty spolu s arabskými, ázijskými a latinsko-americkými štátmi pri hlasovaní v OSN zmarili realizáciu plánu Bevin-Sforza (37 hlasov proti 14). Tripolský národný kongres poslal emirovi Idrísovi as-Sanúsímu výzvu, aby verejne podporil zásadu jednoty a celistvosť Líbye. Emir, dlhé roky podporovaný Britmi, na nátlak práve Veľkej Británie na výzvu nereagoval a 1. júna 1949 jednostranne vyhlásil nezávislosť Kyrenajky.
V novembri 1949 OSN prijalo rezolúciu č. 289, podľa ktorej sa Líbya pozostávajúca z Tripolska, Kyrenajky a Fazzánu mala stať suverénnym nezávislým štátom. Rezolúcia mala byť vykonaná najneskôr do 1. januára 1952.
Tripolský národný kongres vytvoril Ústavné zhromaždenie (malo mať 60 členov – po 20 z každej provincie), ktoré sa zišlo 25. novembra 1950 a hlasmi zástupcov Kyrenajky a Fazzánu presadilo federatívne usporiadanie štátu. V decembri 1950 Ústavné zhromaždenie vybralo konštitučnú monarchiu ako formu budúceho štátneho zriadenia.
24. decembra 1951 bolo vyhlásené nezávislé Líbyjské kráľovstvo. Kráľom sa stal emir Muhammad Idrís al-Mahdí as-Sanúsí, ktorý nastúpil na trón ako Idrís I. Líbya udržiavala blízke vzťahy s USA a krajinami západu, ktoré vybudovali v krajine vojenské základne, farmy, ropné zariadenia a iné priemyselné objekty.
Počiatkom šesťdesiatych rokov dochádza v Líbyi k politickému a spoločenskému pohybu vyvolanému rozmachom hospodárstva vzhľadom k mimoriadnym príjmom z ťažby ropy. Do konfrontácie sa dostávajú monarchisti, ktorí ovládali štátny aparát a buržoázia, ktorá presadzovala moderné hospodárske a sociálne reformy.
27. apríla 1963 bola zrušená federácia Tripolska, Kyrenajky a Fazzánu a Líbya bola vyhlásená jednotným štátom.
V roku 1967 sa v krajine dvihla vlna arabského nacionalizmu. Rástla ilegálna činnosť malých izolovaných skupín Baasistov, Násirovcov, Moslimského bratstva a rôznych študentských spolkov. Revolučná situácia v Líbyi vyvrcholila v roku 1969. Rozhodujúcim činiteľom sa však stala armáda.
Dňa 1. septembra 1969 uskutočnila skupina mladých dôstojníkov štátny prevrat. Kráľ Idrís I. bol v tom čase na liečení v Grécku. Do čela štátu sa postavila Rada revolučného velenia, ktorú viedol plukovník Muammar al-Kaddáfí. Bola zrušená monarchia a vyhlásená republika.
Do konca roku 1971 museli krajinu opustiť všetci britskí vojaci, bola zrušená americká letecká základňa Field, skonfiškovaný majetok talianskych farmárov a priemyselníkov a čiastočne znárodnený majetok zahraničných ropných spoločností.
Dňa 15. apríla 1973 al-Kaddáfí vyhlásil tzv. kultúrnu a ľudovú revolúciu, spojenú s vyhlásením Tretej medzinárodnej teórie, ktorá odmieta kapitalizmus. Začína sa zbližovanie s krajinami východného komunistického bloku.
V rokoch 1976 až 1979 publikoval al-Kaddáfí tri zväzky Zelenej knihy, v ktorých popisuje prestavbu líbyjskej spoločnosti, vlastnú cestu k socializmu tj. ustanovenie skutočnej vlády ľudu, vytvorením tzv. Ľudových kongresov.
V marci 1977 bola prijatá deklarácia o ustanovení ľudovej moci a Líbya dostala nový názov – Líbyjská arabská ľudová socialistická džamáhiríja.
Plukovník al-Kaddáfí sa viac krát snažil o nastolenie arabskej jednoty. V roku 1971 pripravoval konfederáciu s Egyptom a Sudánon, v roku 1974 s Tuniskom a v roku 1980 so Sýriou. V roku 1984 vyhlásil úniu s Marokom.
Líbya poskytovala materiálnu a vojenskú pomoc revolučným silám v Nikaragui, Salvádore, islamským hnutiam na Filipínach a v Malajzii, frontu POLISARIO, írskej republikánskej armáde, OOP a niektorým ultraľavicovým organizáciám v Európe. Prezident USA Reagan označí al-Kaddáfího za predstaviteľa medzinárodného terorizmu a tiež ho obviňuje z výroby zbraní hromadného ničenia.
7. januára 1984 zahájili USA ekonomický bojkot Líbye.
15. apríla 1986 USA bombardovali líbyjské mestá Tripolis a Benghází. Dôvodom bol bombový útok na diskotéku v Nemecku, pri ktorom zahynuli americký vojaci. USA z tohto útoku obvinili Líbyu.
Dňa 21. decembra 1988 vybuchlo lietadlo americkej spoločnosti Pan Am nad škótskym jazerom Lockerbie. USA obvinili dvoch líbyjských agentov zo zodpovednosti za tento útok. Líbya odmietla agentov vydať. OSN uvaľuje na Líbyu hospodárske sankcie.
V roku 1999 Líbya vydá oboch agentov medzinárodnému súdu v Holandsku a v roku 2003 Líbya súhlasila, že odškodní všetkých pozostalých, ktorí zahynuli pri výbuchu lietadla nad jazerom Lockerbie. OSN nato ruší hospodárske sankcie.
V roku 2006 Líbya vyhlasuje, že sa vzdáva výroby zbraní hromadného ničenia a umožňuje inšpekciu na svojom území. Následne USA aj Západný svet obnovujú diplomatické styky s Líbyou.
TM
Tunisko, rovnako ako Maroko a Alžírsko, bolo od konca 19. storočia súčasťou francúzskej koloniálnej ríše. V tom období začalo prenikanie európskych prisťahovalcov – hlavne Francúzov, osadníkov (kolónov) do krajiny. Títo postupne ovládali nielen výrobu a obchod, ale vlastnili aj väčšinu najúrodnejšej pôdy.
Národnooslobodzovacie hnutie sa začalo rozvíjať v dvadsiatych rokoch. Na jeho čele stála Ústavná strana, ktorá združovala predstaviteľov buržoázie, inteligencie i liberálnych statkárov. Ústavnú stranu viedol Abdalazíz at-Taálibí. K rastu národnooslobodzovacieho hnutia prichádzalo z dôvodu ťaživých životných podmienok obyvateľov v mestách a na vidieku pod francúzskou koloniálnou správou. Nespokojnosť sa prejavovala organizovaním štrajkov a roľníckymi vzburami. Protesty boli vždy tvrdo potlačené.
V marci 1934 sa uskutočnil mimoriadny zraz Ústavnej strany, ktorá podľa svojich vnútorných kritikov nedokázala dobre presadzovať svoje národné požiadavky ako nezávislosť a ústavný režim. Týmito kritikmi bola nová generácia mladých politikov, ktorí získali vzdelanie na francúzskych univerzitách, kde sa zoznámili s novými formami politického boja. Pôvodné vedenie však svoje postavenie obhájilo. O mesiac neskôr preto prišlo k rozdeleniu Ústavnej strany a bol založený nový politický subjekt s názvom Nová ústavná strana. Jej generálnym tajomníkom sa stal mladý právnik al-Habíb Burgiba (Abú Ruqajba).
Vedenie Novej ústavnej strany žiadalo od Francúzov účasť na riadení vlastnej krajiny. Vláda ľudového frontu, ktorá nastúpila vo Francúzsku v roku 1936, viackrát takúto účasť prisľúbila, ale nikdy nezrealizovala.
Z dôvodu neplnenia sľubov zo strany francúzskej vlády v roku 1938 vypukli v krajine silné demonštrácie, ktoré boli tvrdo potlačené. Ako odpoveď na demonštrácie pristúpila francúzska správa k rozpusteniu politických strán a k uväzneniu ich vodcov, vrátane al-Habíba Burgibu.
V novembri 1940 okupovali Tunisko talianske a nemecké vojská, ktoré v roku 1942 oslobodili al-Habíba Burgibu z väzenia. Ten s nimi odmietol kolaborovať. Keď sa po víťazstve spojencov znovu vrátila do Tuniska francúzska správa, odmietla návrhy al-Habíba Burgibu na spoluprácu. Ten potom utiekol do Káhiry, odkiaľ organizoval kampaň na podporu tuniskej nezávislosti. Francúzska správa chcela obnoviť predvojnový stav a preto zosadila z trónu beja Muhammada al-Munsifa, ktorý síce nekolaboroval s fašistami, ale Francúzi v ňom videli možný zdroj odporu. Na trón bol 15. mája 1943 dosadený bej Muhammad al-Amín, posledný vládca z tuniskej dynastie Husajnovcov.
Po skončení druhej svetovej vojny bol obnovený francúzsky protektorát. V roku 1946 bola vo Francúzsku prijatá nová ústava, podľa ktorej Francúzsko spolu so všetkými zámorskými departamentmi (nový názov pre kolónie) a s pridruženými štátmi – Indočínou, Tuniskom a Marokom, tvorilo Francúzsku úniu. Prezident Francúzska bol zároveň prezidentom Francúzskej únie.
V povojnovom Tunisku trpelo národnooslobodzovacie hnutie nejednotnosťou a nezhodami medzi jednotlivými stranami, hlavne medzi komunistami a členmi Novej ústavnej strany, ktorú v neprítomnosti al-Habíba Burgibu viedol Sálih ibn Júsuf. Prišlo tiež k istým reformám, ktoré mali prispieť k väčšiemu vplyvu samotných Tunisanov na chod vecí verejných. Bola vytvorená miestna vláda na čele s generálnym rezidentom, v ktorej síce bolo 6 tuniských ministrov, avšak výkonná moc bola v rukách generálneho rezidenta a francúzskych úradníkov.
V Káhire začal al-Habíb Burgiba neoficiálne rozhovory s francúzskym vojenským pridelencom a prejavil ochotu spolupracovať s francúzskou správou. Preto sa 8. marca 1949 mohol vrátiť späť do Tuniska a hneď sa ujal vedenia v Novej ústavnej strane. Tá pod jeho vedením rozpracovala politiku „čestného kompromisu“, ktorá znamenala cestu k nezávislosti po etapách. Jej prvým cieľom malo byť vytvorenie vnútornej autonómie. Tento program podporil aj francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman, ktorý vyhlásil, že vnútorná nezávislosť je politickým cieľom Francúzska.
V auguste 1950 zostavil Muhammad Šaníq tuniskú vládu, do ktorej zaradil aj niekoľko predstaviteľov Novej ústavnej strany, a začal s Francúzskom rokovanie o reformách v rámci vnútornej autonómie. Reformy sa v prvom rade mali týkať zrovnoprávnenia francúzskych usadlíkov, ktorí mali mať rovnaké práva ako bežní cudzinci. Proti týmto reformám sa ale postavili francúzski usadlíci a francúzska vláda pod ich tlakom začala rokovania zámerne spomaľovať, až boli v roku 1951 úplne zastavené. Nová ústavná strana zavrhla politiku „čestného kompromisu“ a vyzvala ľud do boja za nezávislosť.
Krajinu ochromili protesty a štrajky, na ktoré odpovedali Francúzi tvrdými represáliami. Uväznení boli predstavitelia Novej ústavnej strany, Komunistickej strany Tuniska a mnohí odboroví predáci. Bej pod tlakom Francúzov tiež odvolal vládu Muhammada Šaníqa.
Silnejúce volanie po autonómii spôsobilo, že na oboch stranách sa vytvorili ozbrojené skupiny. Na tuniskej strane to boli partizánske skupiny tvoriace Armádu národného oslobodenia a francúzski osadníci vytvorili ozbrojené bandy, ktoré šírili teror medzi tuniským obyvateľstvom.
Francúzsko malo stále väčší problém udržiavať poriadok vo svojich kolóniách. Situácia sa zhoršovala v Indočíne a v Alžírsku. Preto sa francúzska vláda rozhodla, že je na čase zbaviť sa niektorých svojich dŕžav. V júli 1954 francúzsky premiér Piere Mendés-France predniesol v Tunisku prejav, v ktorom uznal vnútornú autonómiu Tuniska. Novú tuniskú vládu zostavil v auguste ibn Ammár (opäť v nej boli členovia Novej ústavnej strany) a tá tiež súhlasila s odzbrojením partizánskych jednotiek.
Vláda začala rozhovory s Francúzskom o rôznych politických a ekonomických otázkach. Rokovania viedli k tomu, že vnútorná autonómia sa 20. marca 1956 zmenila na plnú nezávislosť, kedy bol zrušený bejlikát a vyhlásené Tuniské kráľovstvo. Hlavou štátu sa stal kráľ Mohammad VIII. al-Amín. Po voľbách do Národného zhromaždenia, ktoré sa konali 25. marca 1956, sa prvým predsedom vlády nového štátu stal al-Habíb Burgiba.
15. júla 1957 bolo na kráľa uvalené domáce väzenie a kráľovstvo bolo zrušené. Dňa 25. júla 1957 bola vyhlásená republika, ktorej prvým prezidentom sa stal al-Habíb Burgiba.
V rokoch 1956 až 1960 krajinu opustilo viac ako polovica francúzskych kolónov, čím z krajiny odchádzali riadiaci pracovníci, lekári a iní odborníci, ktorých nahrádzala vládnuca maloburžoázia bez dostatočného vzdelania. Tiež sa výrazne obmedzil prílev francúzskeho kapitálu, čo znamenalo stagnáciu poľnohospodárstva a textilného priemyslu a prudký nárast nezamestnanosti. Znárodnené boli elektrárne a doprava.
V sociálnej oblasti sa al-Habíb Burgiba snažil priblížiť Západu sekularizáciou spoločnosti. Bola zrušená polygamia, posilnené postavenie ženy v spoločnosti, obmedzený vplyv islamu a zahájená reforma školstva.
17. júna 1958 bola podpísaná dohoda o konečnej evakuácii francúzskych vojenských základní s výnimkou Bizerty, z ktorej Francúzska armáda podnikala útoky na tuniské mestá na hraniciach s Alžírskom, ktorých obyvatelia pomáhali alžírskym partizánom. V Tunisku sa množili výzvy na zásah proti základni. Vláda vyhlásila jej blokádu, po ktorej prišlo k bojom medzi národnou gardou a francúzskymi a americkými jednotkami. Bizerta bola nakoniec evakuovaná po dlhých rokovaniach 30. júna 1962. Táto epizóda mala vplyv na to, že Burgiba začal viac spolupracovať s arabskými štátmi.
V roku 1961 sa ministrom plánovania stal Ahmad bin Sálih, ktorý vypracoval 10-ročný plán hospodárskeho rozvoja Tuniska. Vláda sa snažila nahradiť stratu francúzskeho kapitálu podporou ľudovej účasti v priemysle a poľnohospodárstve vytváraním družstiev. Výrazné pôžičky prichádzali tiež z USA a Nemecka. Vládnuca vrstva maloburžoázie začala podnikať v turizme, aby si zabezpečila dostatok vlastných devízových prostriedkov. V roku 1964 bola znárodnená všetka pôda, z ktorej odišli francúzski kolóni, ktorá následne prešla pod poľnohospodárske družstvo.
V októbri 1964 bola vládnuca Nová ústavná strana premenovaná na Ústavnú socialistickú stranu.
Napriek masívnym štátnym investíciám sa objem výroby nezvyšoval, spočiatku úspešné družstvá začali upadať a štátny kapitalizmus prestal vyhovovať novej silnej vrstve buržoázie. Ahmad bin Sálih stratil priazeň prezidenta, bol odvolaný a roku 1970 uväznený. Odchodom bin Sáliha sa proces centralizácie kapitálu zastavil.
V roku 1970 bola v Tunisku zložená nová vláda, ktorú viedol al-Hádí Nuwajra. Bol známym stúpencom USA. Jeho liberálna politika s úzkymi ekonomickými väzbami na USA, Francúzsko a Nemecko v sedemdesiatych rokoch ešte viac prehĺbila už tak dosť výrazné rozdiely medzi bohatými a chudobnými, čo malo za následok rozsiahle demonštrácie obyvateľstva, ktoré boli tvrdo potlačené.
Dňa 12. januára 1974 bola vyhlásená Islamská arabská republika – spoločný štátny útvar Líbye a Tuniska. To však odmietol tuniský predseda vlády, ktorý bol podporovaný západom, a tak prezident Burgiba od projektu nakoniec odstúpil.
V marci 1975 bol Burgiba zvolený doživotným prezidentom Tuniska. Direktívne vládnutie al-Habíba Burgibu a upevňovanie kultu osobnosti bolo terčom kritiky medzi obyvateľmi, čím v spojení so zhoršujúcou sa hospodárskou situáciou obyvateľstva zvyšovalo sociálne napätie. To vyvrcholilo v 26. januára 1978 vyhlásením generálneho štrajku. Pri následných stretoch medzi armádou a protestujúcimi bolo zabitých množstvo ľudí.
Vo februári 1980 povstali proti Burgibovmu režimu islamské skupiny podporované Líbyou. Pri potlačení povstania bolo zabitých vyše 200 osôb.
Po izraelskom vpáde do Libanonu prijalo Tunisko na svojom území Jásira Arafáta a jeho Organizáciu pre oslobodenie Palestíny. V Tunisku mala OOP hlavný stan až do roku 1994.
V roku 1984 vypukli nové nepokoje, keď vláda oznámila, že zdvojnásobí ceny potravín. Proti demonštrantom boli nasadené bezpečnostné jednotky, ktorým velil Zín al-Ábidín bin Alí, ktorý bol neskôr menovaný predsedom vlády.
Po zvrhnutí 84-ročného prezidenta al-Habíba Burgibu bol 7. novembra 1987 bin Alí zvolený za nového prezidenta.
Bin Alí sa pokúšal získať si masy svojou orientáciou na náboženstvo, potvrdením islamskej identity tuniského ľudu. Preto tiež uzavrel tesné spojenectvo s islamskou stranou ah-Nahda.
Voľby v roku 1989 označila strana an-Nahda za zmanipulované, pretože prezident bin Alí v nich získal vyše 90% hlasov. Odpoveďou bolo, že bin Alí zakázal stranu an-Nahda a vyše 8000 jej aktivistov bolo uväznených.
TM
Maroko, ako jediná zo severoafrických krajín nikdy nebola súčasťou Osmanskej ríše. Svojou polohou na pobreží Atlantického oceánu Maroko priťahovalo pozornosť koloniálnych mocností, najmä Francúzska a Španielska, ktoré koncom devätnásteho storočia prenikali.
začiatkom 20. storočia je Maroko rozdelené na španielsku a francúzsku sféru vplyvu. Ich úpravu riešila konferencia v Algeciras podpísaná dňa 7. apríla 1906.
30. marca 1912 bola podpísaná Zmluva z Fezu, ktorou vyhlásilo Francúzsko nad svojou časťou Maroka protektorát. Na jeho čele stál generálny rezident. Nad marockou severnou časťou a južnou saharskou časťou vyhlásilo protektorát Španielsko 27. novembra 1912. Obe tieto udalosti vyvolali odpor Nemecka, ktoré sa snažilo koloniálne preniknúť do Afriky.
Počas prvej svetovej vojny veľa Maročanov slúžilo vo Francúzskej armáde a tiež v španielskej nacionalistickej armáde - počas španielskej občianskej vojny.
V roku 1920 vypuklo povstanie v Rífskych horách (v španielskej časti Maroka), ktoré viedol emir Abdalkarím al-Chattábí. Jeho cieľom bolo vyhlásiť v severnej časti republiku Ríf. Povstanie sa rozšírilo aj na francúzsku časť a potlačené bolo až v roku 1926.
Rovnako ako v Tunisku a Alžírsku aj v Maroku narastal počet prisťahovalcov z Francúzska, osadníkov - kolónov, ktorí zaberali stále väčšiu časť pôdy.
Vo francúzskej časti Maroka bol vydaný v roku 1930 tzv. berberský edikt, ktorý mal spôsobiť rozkol medzi Berbermi a Arabmi tým, že vyňal Berberov z pod islamských súdov. Tento edikt mal za následok, že všetky demokratické a vlastenecké sily sa spojili a v roku 1934 vznikla prvá politická organizácia – Maghribský blok národnej akcie (Kutlat al-Amal al-Wataní Maghribíja), jej najznámejším predstaviteľom bol Allál al-Fásí.
Blok žiadal zvýšenie účasti na správe Maroka a rozšírenie právomocí pre sultána, ktorým bol od roku 1927 Muhammad ibn Júsuf (len francúzskej časti). Francúzi však nehodlali trpieť žiadnu opozíciu a tak stranu v roku 1937 zakázali a jej vodcov poslali do vyhnanstva.
V španielskej zóne Maroka na čele národného hnutia stál Abdassalám Bannúna a po jeho smrti Abdalcháliq at-Turrís. Ten v roku 1936 založil Národnú stranu reformy (Hizb al-Isláh al-Wataní).
Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Maroko postavilo na stranu Francúzska. Po porážke Francúzska v roku 1940 bolo Maroko pod správou vychistického režimu maršála Pétaina a slúžilo ako strategická základňa a zdroj surovín. V novembri 1942 bolo územie Maroka obsadené spojeneckými vojskami, ale francúzska správa zostala.
Víťazstvá sovietskej armády prebudili národné hnutie aj v Maroku. Aktivizovala sa ľavica aj buržoázia. V roku 1943 bola založená Komunistická strana Maroka a predstavitelia národnej buržoázie založili Stranu nezávislosti (Hizb al-istiqlál).
Strana nezávislosti prijala v roku 1944 manifest, v ktorom žiadala nezávislosť, zjednotenie Maroka a demokratické reformy. Manifest bol adresovaný sultánovi, protektorátnej správe a predstaviteľom spojencov. Po celej krajine manifest podporili obyvatelia demonštráciami a rovnako ho podporil sultán. Francúzska správa však reagovala tvrdými represáliami.
Po druhej svetovej vojne boli zo severnej časti Maroka (oblasť Tangeru) evakuované španielske jednotky. Na územie Maroka prichádzali nadnárodné spoločnosti a vo veľkom začali ťažiť nerastné suroviny. To ešte viac zvýšilo nenávisť voči protektorátnej správe Francúzska aj Španielska.
V roku 1946 Komunistická strana Maroka vydala vyhlásenie, v ktorom vyzvala ľud na vytvorenie Národného frontu oslobodenia, ktorý mal bojovať za nezávislosť, celistvosť krajiny, zrušenie protektorátu a vytvorenie národnej vlády. Komunistická strana oslovila na spoluprácu Stranu nezávislosti a Demokratickú stranu nezávislosti (Hizb al-istiqlál ad-Dímúqrátí). Komunistická strana sa spoliehala na pomoc Komunistickej strany Francúzska, ktorá bola v tom čase súčasťou francúzskej vlády.
Tieto buržoázne strany odmietali spoluprácu s komunistami a opierali sa o podporu paláca a ostatných arabských krajín, ktoré už získali v povojnovom období nezávislosť. Sultán na podporu národného hnutia vystúpil v apríli 1947 s programovým vyhlásením, v ktorom žiadal jednotu a nezávislosť krajiny.
Reakciou na toto sultánove vystúpenie boli opäť represálie zo strany francúzskej protektorátnej správy proti vlasteneckým silám. Po odchode komunistov z francúzskej vlády nastúpil vo francúzskej časti Maroka tvrdý režim proti komunistom a odborovému hnutiu.
Teror silnel aj v španielskej zóne Maroka. V roku 1948 zabránili predstavitelia Francovej fašistickej správy vstup do Tetuánu Abdalcháliqovi at-Turrísovi, ktorý sa vracal z Egypta. To vyvolalo mohutné demonštrácie domáceho obyvateľstva, ktoré boli rozohnané streľbou.
V roku 1948 bol v Káhire založený Výbor za oslobodenie severnej Afriky, ktorý zjednocoval strany Tuniska, Alžírska a Maroka. Výbor viedol Abdalkarím al-Chattábí, ktorý v dvadsiatych rokoch viedol povstanie v Rífskych horách proti francúzskemu kolonializmu. Predstavitelia tohto výboru na pôde OSN odhaľovali tvrdé praktiky francúzskych a španielskych koloniálnych správ a žiadali zrušenie protektorátov v Tunisku, Alžírsku a Maroku.
Nové masové demonštrácie a štrajky robotníkov začiatkom päťdesiatych rokov vyvolalo odmietnutie požiadaviek, ktoré predložil sultán Muhammad ibn Júsuf francúzskej vláde v Paríži. Francúzsko sa preto rozhodlo definitívne porátať s národnooslobodzovacím hnutím v krajine.
13. februára 1951 predložil generálny rezident, francúzsky generál Alphonse Juin, sultánovi vyhlásenie odsudzujúce národnooslobodzovacie hnutie. Sultán odmietol, na čo francúzske tanky obkľúčili palác a Juin vyzval sultána, aby vyhlásenie podpísal alebo sa vzdal trónu. Sultán tlaku podľahol a vyhlásenie podpísal. Tvrdé represálie, ktoré po podpísaní vyhlásenia nasledovali, mali za následok, že proti koloniálnemu teroru sa postavila široká verejnosť po celom svete.
Vo februári 1952 preto OSN poslala do Maroka delegáciu, ktorá mala zistiť pomery v krajine. Delegáciu obyvatelia privítali demonštráciou, ktorú polícia krvavo rozohnala. Ďalšia demonštrácia v Tangeri bola rozohnaná streľbou, po ktorej zomrelo 25 ľudí. V decembri bola zakázaná činnosť Strane nezávislosti a Komunistickej strane Maroka a predákov týchto strán uväznili.
Úzke prepojenie národnooslobodzovacieho hnutia s palácom malo za následok, že nový generálny rezident, generál Guillaume, sa rozhodol zbaviť sa sultána ako morálnej podpory demokratických síl. Z poverenia francúzskej vlády preto tanky 20. augusta 1953 opäť obkľúčili palác a s ich pomocou Guillaune zosadil sultána z trónu. Sultán bol s celou rodinou internovaný na Korzike a potom poslaný do vyhnanstva na Madagaskar. Novým sultánom sa stal strýko zvrhnutého sultána Muhammad ibn Arafa, ktorý poslušne slúžil Francúzom.
Zosadenie sultána, represálie, zaberanie pôdy kolónmi malo za následok, že v marockých horách sa začali formovať partizánske skupiny, ktoré prepadávali kasárne, vojenské transporty a uskutočňovali sabotážne akcie. Francúzi povolávali stále nové a nové vojenské jednotky a z osadníkov vytvorili milície, ktoré terorizovali marocké obyvateľstvo.
Po tom, ako sa silou nepodarilo umlčať marocké národnooslobodzovacie hnutie, bol vojak Gulliaune nahradený v roku 1954 diplomatom Lacostom, ktorý v záujme zachovania protektorátu navrhol Maročanom väčší podiel na správe krajiny. Na zachovanie protektorátu už ale bolo neskoro.
Partizánska vojna zasiahla celé územie francúzskeho Maroka. Francúzsko muselo z vyhnanstva povolať zvrhnutého sultána Muhammada ibn Júsufa, ktorý sa 16. novembra 1955 vrátil do vlasti. V decembri bola zostavená prvá marocká vláda, v ktorej boli aj zástupcovia Strany nezávislosti a Demokratickej strany nezávislosti. Muhammad ibn Júsuf bol vyhlásený kráľom Maroka ako Muhammad V.
Nová vláda začala rokovať s Francúzmi a tieto rokovania viedli k zrušeniu protektorátu. Od 2. marca 1956 bolo Maroko oficiálne samostatné. V apríli 1956 Španielsko oznámilo ukončenie nadvlády nad ním obsadených marockých územiach s výnimkou rozsiahlych území Západnej Sahary. V novembri bol zrušený medzinárodný štatút Tangeru. Zjednotenie Maroka bolo zavŕšené, a tak dňom marockej nezávislosti sa stal 18. november 1956.
Po vyhlásení nezávislosti sa nepodarilo národnej buržoázií prevziať moc a neprišlo ani k uplatneniu základných demokratických reforiem, ako bolo napríklad vypracovanie ústavy. Autorita kráľa Muhammad V. bola taká veľká, že časť islamského duchovenstva ho dokonca stotožňovala s božskou podstatou. Silný konzervativizmus nedovoľoval demokraticky napredovať Maroku.
V roku 1961 nastúpil na trón syn Muhammada V., korunný princ Hasan, ktorý začal vládnuť ako kráľ Hasan II.
V roku 1963 bola v Maroku prijatá ústava, ktorá síce definovala Maroko ako konštitučnú monarchiu s voleným parlamentom, ale kráľovi dávala rozsiahle právomoci, čo vyvolalo ostrú protestnú reakciu Strany nezávislosti. Ďalším problémom boli parlamentné voľby. Tie vyhrali vždy strany, ktoré boli lojálne voči kráľovi, a preto ich opozícia označila za zmanipulované. V krajine sa šírila korupcia a klientelizmus. Nespokojnosť opozície viedla k mohutným demonštráciám a k dvom pokusom o atentát na kráľa.
Počas studenej vojny bolo Maroko verným spojencom Západu, za čo sa mu dostávalo finančnej a diplomatickej pomoci a tiež boli tolerované porušovania ľudských práv. Mnoho opozičných politikov a aktivistov bolo poslaných do väzenia za kritiku voči kráľovi.
Maroko viedlo dlhoročný spor s Mauretániou o nadvládu nad územiami Západnej Sahary. V roku 1975 Maroko obsadilo 2/3 územia Západnej Sahary napriek protestom OSN. Zvyšok obsadili vojenské jednotky Mauretánie. Proti cudzej nadvláde sa v Západnej Sahare vytvorilo hnutie Polysario podporované Alžírskom, ktoré viedlo s Marokom dlhú partizánsku vojnu.
V roku 1979 Maroko obsadilo aj zvyšné územia Západnej Sahary po tom, ako z nich Mauretánia stiahla svoju armádu.
V roku 1991 bolo medzi Marokom a hnutím Polisario podpísané prímerie, na ktoré dozerá mierová misia OSN. V roku 1999 sa kráľom stal Mohammad VI., syn Hasana II. Zaviedol viaceré moderné reformy v oblasti ľudských práv, najmä zrovnoprávnenie postavenia muža a ženy. Sloboda prejavu zostáva v Maroku stále veľkým problémom.
TM
Alžírsko patrilo od 19. storočia do francúzskej koloniálnej ríše. Od tohto obdobia sa na jeho území usadzovali francúzski usadlíci (kolóni), ktorí ovládali výrobu, obchod a tiež väčšinu najúrodnejšej pôdy. Mali privilegované postavenie vo všetkých sférach spoločenského života vrátane školstva, pretože vyššie vzdelanie bolo dostupné iba pre francúzskych alebo pre francúzsky hovoriacich študentov.
Počas prvej svetovej vojny slúžil veľký počet Alžírčanov vo francúzskej armáde. Po prvej svetovej vojne počet kolónov v Alžírsku rýchlo rástol a už v roku 1930 dosiahol počet 1 milión. Alžírsko začínalo byť vnímané (a to aj z pohľadu mnohých Alžírčanov) ako prirodzená súčasť Francúzska.
V Alžírsku pôsobilo niekoľko politických strán a organizácií, ktoré však boli francúzskou správou držané pod prísnym dohľadom a tak sa slabé národnooslobodzovacie hnutie nemohlo poriadne rozvíjať.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny a po páde Francúzska v roku 1940 vichystický režim maršála Pétaina zakázal v Alžírsku všetky politické organizácie. Začalo sa prenasledovanie vlastencov a boli prijaté rasistické zákony. Tvrdá správa vyhovovala najmä francúzskym kolónom.
Proti fašistickému režimu bojovalo na strane spojencov, hlavne v jednotkách De Gaullovho Slobodného Francúzska, vyše 300 000 Alžírčanov. Po obsadení Alžírska spojeneckými vojskami bola francúzska správa ponechaná, ale z väzení boli prepustení vlastenci a boli zrušené rasistické zákony. Oslabenie Francúzska počas druhej svetovej vojny posilnilo národnooslobodzovacie hnutie v Alžírsku.
Vo februári 1943 predstavitelia národnej buržoázie na čele s Farhátom Abbásom predložilo Francúzom Manifest alžírskeho ľudu, v ktorom požadovali nezávislosť krajiny, ústavu a rovnoprávnosť všetkých občanov. Manifest bol odmietnutý ako celok.
V marci 1944 bola založená organizácia Priatelia manifestu a slobody (Amis du Manifeste et de la Liberté – AML), ktorá mala pol milióna prívržencov. Radikálne krídlo tejto organizácie podporovalo demonštrácie a protesty proti francúzskej správe. Dôvod na prejavenie odporu voči kolonializmu sa naskytol v roku 1945 počas májových osláv konca druhej svetovej vojny. Oslavy prerástli do živelného povstania, proti ktorému bola zo strany francúzskej správy povolaná armáda, francúzska légia a ozbrojené milície kolónov. Alžírske obyvateľstvo sa stalo terčom desaťdňového krvavého besnenia, počas ktorého bolo zabitých asi 15 000 Alžírčanov. Na francúzskej strane bolo 88 mŕtvych. Po potlačení nepokojov nasledovalo zatýkanie vodcov ALM a táto organizácia bola zakázaná.
V roku 1946 došlo k uvoľneniu situácie. Z väzenia bola prepustená väčšina Alžírčanov a bola povolená činnosť politických strán. Svoju činnosť obnovili politické strany, z ktorých najznámejšie boli Asociácia duchovných (Džamíjat al-ulamá) – združovala islamsky orientovanú inteligenciu, Komunistická strana Alžírska (Parti Communiste Algérien) a Demokratický zväz alžírskeho manifestu (Al-ittihád ad-Dímuqrátí li-ansár al-baján al-džazá´irí – UDMA) – pokračovateľ AML, do čela ktorej sa postavil Farhát Abbás.
Všetky tri strany predkladali Francúzom rôzne návrhy, ktoré mali riešiť štatút Alžírska: od umienených (UDMA žiadala alžírsku autonómiu) až po radikálne (Komunistická strana Alžírska žiadala úplnú nezávislosť krajiny). Všetky návrhy však boli odmietnuté. Asociácia duchovných zase využívala mešity, školy a kluby na pestovanie a šírenie arabského jazyka, literatúry a náboženstva.
Najmasovejšou politickou organizáciou bolo Hnutie za víťazstvo demokratických slobôd (Mouvement pour le triomphe des libertés démocratiques – MTLD), ktoré združovalo radikálne vrstvy strednej a drobnej buržoázie. Hnutie viedol Masálí al-Hádždž.
V septembri roku 1947 vstúpil do platnosti Alžírsky štatút, podľa ktorého bolo Alžírčanom priznané francúzske občianstvo a vytvorené Alžírske zhromaždenie. Koloniálny charakter francúzskej správy však zostal zachovaný – krajine vládol generálny guvernér. Ďalšie roky boli poznamenané útlakom domáceho obyvateľstva, prenasledovaním vlastencov a nárastom rasizmu medzi kolónmi.
Proti nárastu násilia zo strany kolónov bola ustanovená ilegálna bojová zložka MTLD – Zvláštna organizácia (Organisation spéciale – OS), ktorá sa do roku 1950 rozrástla na 1500 bojovníkov. V horách Aurásu a Kabylska boli bojovníci cvičení na vedenie partizánskej vojny. Predákmi OS boli Mustafá Boulaid (Abú-l-Íd) a Ahmad ben Bella (Ibn Ballá).
V roku 1950 bola OS odhalená francúzskou tajnou políciou a veľa jej členov bolo zatknutých. V roku 1951 túto bojovú zložku oficiálne rozpustila aj MTLD. V rokoch 1952-1953 nadviazali zvyšní členovia styky s roľníckymi oddielmi Auráse a začali pripravovať ozbrojené povstanie.
Príprava ozbrojeného povstania vyústila v rozkol v hnutí MTLD. Jeho umierneným predstaviteľom prestávala vyhovovať radikalizácia aktivistov OS. Konzervativizmus okolo skupiny predsedu MTLD Masálího al-Hádždža odsúdila mladá inteligencia a maloburžoázia. Proti nej sa postavili najbohatšie vrstvy strany. V hnutí sa vytvorili dva bloky stojace proti sebe.
Predáci OS sa nepridali k ani jednému z týchto blokov a ďalej sa sústredili na prípravu ozbrojeného povstania. Dňa 10. októbra 1954 vytvorili v Alžíre Front národného oslobodenia (Front de la libération nationale – FLN; FNO). Vznik FNO našlo odozvu vo všetkých základných organizáciách MTLD. V októbri malo FNO v zbrani 2000 mužov.
FNO rozdelil Alžírsko na päť vojenských oblastí a na čelo každej z nich bol menovaný skúsený bojovník. V skorých ranných hodinách 1. novembra 1954 začala prepadom francúzskych posádok po celej krajine osemročná oslobodenecká vojna.
Od začiatku povstania sa v náborových strediskách hlásili po stovkách dobrovoľníci, ktorí boli okamžite nasadzovaní do bojov. Na jar 1955 bola založená vojenská zložka FNO – Armáda národného oslobodenia (Armeé de la libération nationale – ALN; ANO), do ktorej sa hlásila aj mládež utekajúca z veľkých miest pred represiami úradov. V lete začali do alžírskych hôr, ktoré boli útočiskom povstalcov, prúdiť zbrane z Egypta, dopravované cez líbyjskú púšť.
Alžírsko viedlo s Francúzskom najväčšiu oslobodeneckú vojnu akú kedy viedol africký národ. Počas nej prišlo o život približne 1 000 000 Alžírčanov. Francúzsko bolo v Alžírsku viazané vojensky aj finančne a preto muselo v ostatných kolóniách ustupovať (do Alžírska bolo povolaných 800 000 vojakov). Dá sa preto povedať, že v Alžírsku bola vybojovaná nezávislosť väčšiny francúzskych kolónií v Afrike.
Vojna sa skončila 18. marca 1962 podpisom dohody o alžírskej samostatnosti vo francúzskom meste Evian. Počas ďalších šiestich mesiacov prakticky zmizla populácia francúzskych kolónov.
Po skončení vojny sa rozpútal zápas o vedenie. Nový štát viedla dočasná vláda, ktorej predsedom bol Farhát Abbás. Hlavného predstaviteľa historických vodcov Ahmada Ben Bellu podporilo velenie ANO na čele s Houari Boumedienne (Hawárí abú Madján), následkom čoho bol Farhát Abbás nútený odstúpiť z čela dočasnej vlády. V roku 1963 bol odstránený aj generálny tajomník FNO Muhammad Chídar, ktorý bol vážnym konkurentom Ahmada Ben Bellu. Prezidentom Alžírska sa po týchto politický rošádach stal Ahmad Ben Bella. Hoci v Alžírsku boli povolené politické strany, jediná vládnuca strana, ktorá obsadzovala všetky dôležité posty v krajine bola výlučne FNO.
Hospodársky úpadok krajiny počas prezidentovania Ahmada Ben Bellu viedol k tomu, že sa proti nemu postavili bývalí spojenci na čele s ministrom obrany Houari Boumediennom a 19. júna 1965 uskutočnili vojenský prevrat. Skutočným dôvodom jeho zosadenia však bolo podozrenie, že Ben Bella chcel oslabiť politickú moc armády. Novým prezidentom sa stal Houari Boumedienne.
Počas vládnutia Houari Boumedienna sa Alžírsko stabilizovalo ekonomicky aj politicky. Alžírsko znárodnilo ťažbu ropy aj plynu a z ich výnosov financovalo rôzne sociálne projekty, ktoré prispeli k zvýšeniu životnej úrovne obyvateľstva. V roku 1971 spustil agrárnu reformu, ktorá mala za cieľ zlepšiť prístup k poľnohospodárskej pôde. Politické reformy prispeli k väčšej miere demokracie na pracoviskách, k obmedzenej účasti vo vláde a k vytvoreniu zastupiteľských orgánov na čele s voleným Národným zhromaždením. Voľby do národného zhromaždenia sa uskutočnili vo februári 1977.
Houari Boumedienne zomrel v roku 1978 po krátkej chorobe a na jeho miesto nastúpil Šadlí Bendžedíd. Počas jeho vlády rástla štátna byrokracia a korupcia, z čoho pramenil stále väčší tlak na zrušenie pravidla o vláde jednej strany. Pod týmto tlakom bol v roku 1989 zavedený systém viacerých strán (1990 - 30 strán) a na rok 1991 boli naplánované prvé demokratické voľby. Najsilnejším kritikom vlády FNO boli islamské náboženské strany, na čele s Islamským frontom spásy (Front islamique du Salut – FIS).
Prvé kolo slobodných volieb vyhralo hnutie Islamský front spásy – získalo 47 % hlasov, FNO získala iba 23% hlasov. Vláda z obavy, že by sa k moci mohla dostať náboženská vláda, zrušila druhé kolo volieb a prvé kolo vyhlásila za neplatné. Najvyšší alžírsky súd označil FIS za radikálnu stranu a nariadil jej rozpustenie, pričom hlavní predstavitelia FIS boli zatknutí a odsúdení alebo ušli do exilu. Prezident Šadlí Bendžedíd nesúhlasil so zrušením volieb a rezignoval.
K moci sa dostala armáda, Národné zhromaždenie bolo rozpustené a vlády sa ujala najvyššia štátna rada vedená Muhammadom Boudiafom (Búdíjáf). Zrušenie volieb, zatknutie lídrov opozičných strán a následné represie proti islamským aktivistom vyvolali ozbrojený odpor voči režimu, čím začala alžírska občianska vojna. Muhammad Boudiaf bol 29. júna 1992 zavraždený pri televíznom prejave v meste Annaba vlastným osobným strážcom. Vrah bol údajne aktivista FIS, čo sa dodnes nepotvrdilo. Atentát však poslúžil armáde ako zámienka na rozpútanie tvrdej odvety.
Do roku 2002 bolo v bojoch medzi armádou a políciou na jednej strane a radikálnymi islamskými skupinami na strane druhej zabitých odhadom 160 000 až 200 000 ľudí. Masakrované boli celé dediny, pri ktorých existovalo podozrenie, že jej obyvatelia podporujú nepriateľskú stranu. Krvavých masakrov sa dopúšťali obe strany konfliktu.
27. apríla 1999 bol zvolený za prezidenta Abdalazíz Bútaflíqa, ktorý následne udelil amnestiu všetkým ozbrojencom, ktorí zložia zbrane. Po vydaní amnestie násilie v krajine značne pokleslo. Na niektorých častiach územia Alžírska však boje pokračujú dodnes.
TM
Arabský polostrov – Arábia, pravlasť Arabov, kolíska islamu a arabského kalifátu. V súčasnom období tvoria územie polostrova viaceré štáty – Saudská Arábia, Jemen, Omán, Spojené arabské emiráty, Katar, Bahrajn a Kuvajt. Na začiatku 20. storočia neboli hranice týchto oblastí presne vymedzené, ale to sa ako problém prejavilo až v neskoršom období po objavení ropy.
Územia Kuvajtu, Ománu, Emirátov, Kataru a Bahrajnu (všetko prímorských oblastí) ovládali miestni vládcovia – šejkovia, ktorí mali podpísané zmluvy o spolupráci s vtedajšou námornou veľmocou Veľkou Britániou, ktorá si takto zabezpečovala bezpečnú imperiálnu námornú cestu do Indie.
Osmanská ríša siahala až na sever Arabského polostrova, kde jej hranice tvorili zhruba hranice dnešnej Sýrie a Iraku. Súčasťou Osmanskej ríše bolo tiež územie na západe polostrova pri Červenom mori – al-Hidžáz, kde sa nachádzali dve najsvätejšie miesta Islamu Mekka a Medina. Al-Hidžáz bola osmanská provincia v čele s guvernérom, avšak ten mal v rukách iba nominálnu moc, kým faktickú moc mala arabská aristokracia sunnitských šarífov, potomkov Proroka Muhammada, sídliacich v Mekke. Na začiatku 20. storočia to bol rod Hášimovcov (Ál Hášimí), konkrétne šaríf Mekky Husajn II. Hášimí.
Strednú Arábiu – Nadžd, tvorili drobné feudálne štátiky a kočovné kmene. Osmanská ríša ani Veľká Británia sa o vnútrozemie polostrova prakticky nezaujímali, pokiaľ nájazdy rôznych kmeňov neohrozovali nimi ovládané oblasti. Korene dnešného politického systému strednej Arábie nájdeme v obrode wahhábovského hnutia – wahhábizmu.
Zakladateľom wahhábizmu bol v 18. storočí moslimský teológ Muhammad ibn Abdalwahháb z rodu Šajch (Ál Šajch). Základom jeho učenia bola jedinečnosť Božia, návrat k ideálnym pomerom z doby proroka Muhammada, odsúdenie neskorších islamských javov, ako bol súfizmus a uctievanie svätých a tvrdý boj proti nežiadúcim novotám. Wahhábizmus bol neznášanlivý voči všetkým druhom neviery, medzi ktoré patrila aj osmanská sunna a perzská šíija. Wahhábizmus našiel politickú odozvu v malom nadždskom emiráte Daríja, kde vládol rod Saúdovcov (Ál Saúd). V roku 1744 sa Saúdovci spojili s Ibn Abdalwahhábom a spolu zahájili boj za zjednotenie Nadždu. (1)
Potom ako zjednotili Nadžd, začali podnikať výboje do okolitých oblastí arabského polostrova. Postupne ovládli celé vnútrozemie, oblasti Zálivu a zaútočili aj na územie Sýrie, kde ich postup zastavila osmanská armáda. Najväčším úspechom však bolo dobytie al-Hidžázu v roku 1806. Práve tu sa začala rivalita medzi mekkánskymi šarífmi z rodu Hášimovcov a Saúdovcami. Navrátiť späť sväté miesta islamu bol osmanským sultánom poverený egyptský miestodržiteľ Muhammad Alí. Ten v nasledujúcich rokoch porazil wahhábovcov a al-Hidžáz vrátil pod osmanskú správu. V strednej Arábii si však udržali kontrolu wahhábovské kmene a predovšetkým dve najsilnejšie dynastie – už spomínaný Saúdovci a Rašídovci.
Zakladateľom dynastie Rašídovcov bol Abdulláh ibn Rašíd, ktorý mal podporu Osmanskej ríše, pretože oslaboval postavenie Saúdovcov. V roku 1884 dobyl Rijád, ktorý dovtedy ovládali Saúdovci. Tí sa nikdy nezmierili s porážkou a rozhodli sa vydobyť si späť predchádzajúci slávu. V roku 1900 sa do čela saúdovskej dynastie postavil iba 26-ročný Abdlazíz Ibn Abdarrahmán, na Západe označovaný ako Ibn Saúd.
Ten zjednotil pod svoje velenie väčšinu kmeňov Nadždu. 15. januára 1902 dobyl späť Rijád a postupne rozširoval svoje územia na úkor Rašídovcov. V roku 1906 spolu uzavreli oba rody prímerie a Ibn Saúd obnovil sultanát v Nadžde. Ibn Saúd, teraz už ako sultán Nadždu a od neho závislých území, napriek prímeriu ďalej podnikal výboje, pričom sa snažil o úplné podmanenie si všetkých štátov Rašídovcov. Jeho výboje smerovali aj na územia Osmanskej ríše, kde v roku 1913 pripojil k Nadždu osmanskú provinciu Hasá´ a dostal sa až k Perzskému zálivu.
Spôsob, akým Ibn Saúd ovládal kmene, bolo ich stmeľovanie do náboženskej organizácie zvanej al-Ichván (Bratstvo). Organizácia bola budovaná na báze náboženských dobrovoľníkov, ktoré podnecovali kmene k šíreniu pravej (wahhábovskej) viery a vytvorili armádu veriacich. (2) Okrem duchovnej podpory im Ibn Saúd poskytoval aj podporu materiálnu, potrebnú pre ich každodenný život, ako bolo náradie na obrábanie pôdy a tiež zbrane. Výsledkom bolo, že beduínske kmene sa premenili na mohutnú a motivovanú bojovú silu. S ich pomocou nakoniec porazil Rášidovcov aj na severe arabského polostrova (Džabal Šammar).
Po porážke Osmanskej ríše vznikli na územiach jej arabských provincií nové štáty – Palestína, Libanon, Zajordánsko, Sýria a Irak. Všetky boli pod faktickou nadvládou dvoch veľmocí – Francúzska a Veľkej Británie, ktoré ich spravovali ako mandátne územie Spoločnosti národov. V dvoch nových kráľovstvách – Zajordánsku a Iraku – boli na trón dosadení Abdalláh a Fajsal z rodu Hášímí, synovia šarífa Husajna z Mekky. Ďalší nový štát Hidžázske kráľovstvo, kde vládol starý kráľ Husaj Ibn Alí (predtým šaríf Husajn z Mekky) z rodu Hášimí, však ochranu Veľkej Británie nemal. Jeho vládca strácal podporu medzi poddanými, ktorí mu dávali za vinu, že kvôli jeho kolaborácii so západnými veľmocami počas prvej svetovej vojny sa arabské provincie dostali pod mandátny systém.
Ibn Saúd sa cítil ohrozený, pretože jeho sultanát Nadžd obkolesili tri nové štáty, v ktorých vládli jeho dávni rivali Hášimovci. Navyše keď v roku 1924 Husaj Ibn Alí vyhlásil, že preberá titul Chalífa, vyvolalo to rozhorčenie medzi bojovníkmi al-Ichván. Ibn Saúd sa preto rozhodol zaútočiť práve na Hidžázske kráľovstvo. Boje začali v roku 1925 a skončili o rok neskôr, keď Ibn Saúd so svojimi bojovníkmi dobyl poslednú baštu odporu Džiddu. Sväté miesta islamu Mekku a Medinu tak získal pod kontrolu Ibn Saúd a stal sa novým kráľom al-Hidžázu. Na severe prenikli bojovníci al-Ichván až na územie Iraku, ale ich postup bol zastavený britskou armádou a nakoniec sa museli stiahnuť.
V roku 1927 bola v Džidde uzatvorená zmluva (Zmluva z Džiddy), podľa ktorej Veľká Británia uznala nezávislosť území, kde vládol Ibn Saúd a ten sa zaviazal, že bude rešpektovať britské zmluvy o ochrane s arabskými šejkátmi Zálivu a tiež hranice Iraku a Zajordánska. Proti dohode s Britmi sa postavila organizácia al-Ichván, ktorí obviňovali Ibn Saúda zo zavádzania západných novôt (zaviedol napr. rozhlasové vysielanie) a tiež požadovali právo uskutočňovať nájazdy za hranicami, v Iraku a Zajordánsku, ktorých ľud považovali za nevercov. Keď bojovníci al-Ichvánu prekročili iracké hranice a napadli tam žijúce kmene, Ibn Saúd rozpustil organizáciu al-Ichván a v máji 1929 rozpútal proti nim vojnu, ktorú vyhral. Vládnuca rodina sa týmto víťazstvom zbavila tlaku na prísnu interpretáciu wahhábizmu, čo Ibn Saúdovi umožnilo pristúpiť k pragmatickejšej koncepcii riadenia krajiny. (3)
Dňa 8. septembra 1932 boli Hidžázske kráľovstvo a Nadždský sultanát oficiálne zjednotené do Kráľovstva Saudskej Arábie a Ibn Saúd sa stal jeho prvým kráľom. Nové kráľovstvo nemalo ústavu (a do dnešného dňa ju nemá). Jeho základnou referenciou je korán a islamské právo šaríja. Wahhábizmus zostáva do dnešných dní oficiálnou ideológiou Saudskej Arábie, ale zo svojho pôvodného puritánstva veľa upustil. (4)
Už v dvadsiatych rokoch, krátko po objavení ropy, začalo prenikanie amerického kapitálu na Arabský polostrov. Ibn Saúd začal udeľovať koncesie rôznym americkým spoločnostiam na ťažbu ropy. Tieto v roku 1934 vytvorili spoločnú firmu ARAMCO (Arabian American Oil Company). Ostatné vtedajšie veľmoci – Nemecko, Japonsko, Veľká Británia – v rokovaniach o rope so Saudským kráľovstvom neuspeli.
Počas druhej svetovej vojny vzrástol dopyt po rope a Saudská Arábia, na území ktorej boli objavené neobyčajne bohaté ložiská, začínala rýchlo bohatnúť. Kým v roku 1939 dostal kráľ od spoločnosti ARAMCO 1,8 milióna USD, tak v roku 1949 to už bolo 39,4 milióna USD. Príjmy paláca rástli aj z organizovania pútí moslimov do Mekky. Na rozdiel od väčšiny arabských štátov, v ktorých sa prehnala povojnová revolučná vlna, mala Saudská Arábia pomerne stabilný režim.
Pri delení Palestíny sa kráľ Ibn Saúd dostal pod ostrú kritiku arabských štátov, ktoré ho vyzývali použiť proti USA ropnú zbraň, aby tak zmenili svoje hlasovanie v OSN. Hoci Saudská Arábia podporovala arabské štáty v boji proti Izraelu, v tomto prípade zachovala neutralitu, aby si nepohnevala Spojené štáty.
V roku 1951 Saudská Arábia pristúpila na spoluprácu s USA v rámci Trumanovej doktríny. Za tým nasledovali dodávky amerických zbraní a výcvik saudských vojenských pilotov americkými špecialistami. (5) V spojení s USA kráľ videl ochranu nezávislosti monarchie pred britskými záujmami a pred snahou o arabské zjednotenie pod nadvládou jeho starých rivalov Hášimovcov, ktorí vládli v Iraku a Jordánsku.
V novembri v roku 1953 zomrel kráľ Abdalazíz Ibn Abdarrachmán Ál Saúd (Ibn Saúd) a na jeho miesto nastúpil jeho najstarší syn Saúd ibn Abdalazíz.
V roku 1953 bola založená prvá politická strana v krajine Front národných reforiem (Džabhat al-isláhát al-wataníja), ktorá pôsobila v ilegalite.
V roku 1960 sa Saudská Arábia stala jedným zo zakladateľov Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC). Organizácia sa postupne rozširovala o ďalšie ropné štáty.
V Severnom Jemene zvrhla v roku 1962 republikánska revolúcia dovtedy vládnuci kráľovský režim imáma Muhammada al-Badra. Pád kráľovského režimu v susednom Jemene vyvolal v Saudskej Arábii obavy, že by sa arabský nacionalizmus a arabský socializmus, ktoré reprezentoval egyptský prezident Džamál Abdannásir, mohli rozšíriť aj na jej územie. Preto kráľ Saúd začal s finančnou aj vojenskou podporou zvrhnutého imáma, ktorý sa po prevrate upevnil v horách na hraniciach so Saudskou Arábiou. Republikánskemu režimu v Jemene, ktorý reprezentoval Abdalláh as-Salláh, poslal na pomoc armádu Egypt (60 000 vojakov), a tým sa začala občianska vojna v Jemene, ktorá sa skončila až v roku 1970. Bolo to prvé aktívne zapojenie sa Saudskej Arábie do regionálneho konfliktu.
V roku 1964 nastúpil v Saudskej Arábii na trón Fajsal ibn Abdalazíz (brat Saúda ibn Abdalazíza). Ten po nástupe na trón začal, práve pod vplyvom vojny v Jemene, zvyšovať výdavky na obranu. S vedomím, že prevraty v Egypte a Iraku viedli mladí dôstojníci, obsadzoval všetky vyššie veliteľské funkcie členmi kráľovskej rodiny.
V sedemdesiatych rokoch lacná arabská ropa bola hlavným zdrojom energie, ktorá poháňala ekonomiky západných štátov a mnohé, medzi mini aj USA, sa stali závislé od jej dovozu. A práve v tomto období sa opäť dostala k slovu už spomínaná ropná zbraň.
Počas októbrovej vojny v roku 1973 (na Západe označovaná ako jomkipurská) USA podporovali Izrael finančne a tiež mohutnými dodávkami zbraní. Ako reakciu na tento fakt Saudská Arábia vyhlásila ropné embargo. V praxi to znamenalo, že všetky tankery so saudskou ropou smerujúce do USA a západnej Európy boli zastavené. Nedostatok arabskej ropy na západných trhoch mal za následok, že jej ceny začali rásť. Kým na začiatku vojny stál barel ropy 3,01 USD, tak na jej konci to bolo už 11,65 USD a jej cena sa zastavila až na 17 USD za barel. (6)
Už v novembri Japonsko a väčšina európskych štátov vydali vyhlásenie vyzývajúce Izrael, aby sa stiahol z území, ktoré okupoval po šesťdňovej vojne.
Zvýšenie cien ropy enormne zdvihli príjmy Saudskej Arábie. Kým pred zvýšením ceny ropy v roku 1972 zarobila Saudská Arábia na vývoze ropy 6,4 miliardy USD, v roku 1974 to bolo 27,7 miliardy USD a v roku 1981 až 102 miliárd USD. Zvýšenie cien ropy znamenalo tiež zvýšenie účasti krajín OPEC-u na ovládaní jej ťažby. Saudská Arábia pochopila, že ako bohatá regionálna veľmoc sa už nemôže izolovať od arabsko-izraelského konfliktu. Jej neangažovanosť tvrdo kritizovali okolité sekulárne režimy a tiež Organizácia za oslobodenie Palestíny (OOP). Preto saudský režim začal po októbrovej vojne vo veľkom množstve finančne podporovať OOP a tiež Sýriu a tí ich za to prestali kritizovať. Takéto podplácanie ideologických nepriateľov sa stalo novou bezpečnostnou politikou Saudskej Arábie.
Život kráľovskej rodiny užívajúcej si luxus plynúci z petrodolárov bol v ostrom kontraste s chudobnejším a najmä zaostalým životom, ktorým žila väčšina obyvateľstva Saudskej Arábie. Kráľ Fajsal, aby tlmil kritiku, spustil nové sociálne reformy, ktoré mali zlepšiť život bežných ľudí.
Kráľ Fajsal bol zavraždený v roku 1975 jedným zo svojich synovcov a na trón nastúpil jeho brat Chálid ibn Abdalazíz a po ňom sa v roku 1982 stal kráľom korunný princ Fahd.
Po islamskej revolúcii v Iráne, ktorej predstavitelia vyzývali moslimov na zvrhnutie monarchistických režimov, Saudská Arábia ešte viac zvýšila výdavky na nákup moderných zbraní z USA. Počas iracko-iránskej vojny (1980 – 1988) sa Saudská Arábia postavila na stranu sekulárneho režimu v Iraku, hoci aj z jeho strany pociťovala možné ohrozenie svojho kráľovského zriadenia. Saudská Arábia dodávala do Iraku zásoby, ktoré nutne potreboval a zahraničným dodávateľom zbraní poskytovala záruky na nákup ropy. (7)
Obsadenie Kuvajtu Irakom v roku 1990 (napriek protestom Saudskej Arábie) ukázalo, že Saudská Arábia nie je schopná použiť vojenskú silu na obranu svojich záujmov, hoci na zbrojenie vynakladá obrovské sumy dolárov. Preto požiadala o priamu americkú pomoc. Na území kráľovstva založili USA niekoľko vojenských základní, ktoré boli využívané aj počas útoku na Irak v roku 2003.
Príchod amerických vojsk však neslúži len ako ochrana voči vonkajšiemu nepriateľovi, ale tiež ako ochrana voči vnútornej opozícií. Kráľovský režim je zo strany náboženskej opozície dlhodobo obviňovaný z korupcie, z nepriateľne tesnej spolupráce s USA, z autokratického spôsobu vlády a z upustenia od náboženských zásad. Opozíciu tvoria predovšetkým študenti, absolventi náboženských univerzít a mladí duchovní (Ulamá). (8)
Kráľ Fahd zomrel v roku 2005 a na jeho miesto nastúpil jeho brat, súčasný kráľ Abdalláh.
Zdroje (Saudská Arábia):
1 Gombár, Eduard: Moderní dějiny islámskych zemí. Praha: Karolinum, 1999, str. 129 - 130.
2 Sorby, Karol R.: Blízky východ v medzinárodnej politike. Bratislava: Ekonóm, 2009, str. 118.
3 Tamže, str. 124.
4 Kropáček, Luboš: Duchovní cesty islámu. Praha: Vyšehrad, 2003, str. 259.
5 Sorby, Karol R.: Arabský východ (1945 – 1958). Bratislava: SAP, 2005, str. 140.
6 Kamrava, Mehran: The Modern middle east. Los Angeles: University of California press, 2005, str. 135
7 Keegan, John: Válka v Iráku. Praha: Pavel Dobrovský – BETA a Jíří Ševčík, 2006, str. 60.
8 Kropáček, Luboš: Blízky východ na přelomu tisíciletí. Praha: Vyšehrad, 1999, str. 220.
- Úvodný obrázok: Wikipedia.org
TM