OSOBNOSTI A ORGANIZÁCIE

Historické osobnosti

Abú Bakr Al Siddíq (1. islamský Kalifa).
Jeho celé meno je Abdullah Bin Usman Bin Amer Bin Amro Bin Kaeb Bin Saed Bin Teyem Bin Mirra Bin Kaeb Bin Luey Al Qurashi Al Teymi. Muslimovia ho však poznajú pod prezývkou Abu Bakr Al Siidíq (otec Bakra. Ten ktorý uveril). Prezývku Al Siddíq (ten, ktorý uveril) mu dal prorok Muhammad. Uveril v posolstvo a proroctvo posla a proroka Muhammad od začiatku. Bol najbližším spoločníkom proroka Muhammada počas celej doby v ktorej prorok hlásal posolstvo. Po smrti proroka Muhammada sa stal prvým kalifom. Abu Bakr sa narodil dva roky a šesť mesiacov po Roku slona. Rok slona bol rok v ktorom sa udiala veľmi významná udalosť. Bola to udalosť ktorá sa stala ešte v predislamskej dobe. Arabi v tej oblasti, vtedy zvykli roky rátať podľa významných udalostí medzi ktoré patril aj Rok slona. Udalosť, ktorá sa v tomto roku odohrala je spomenutá aj v Koráne. Abú Bakr zomrel v roku 13 Hižri, čo sa zhoduje s rokom 634 z.l. Abú Bakr mal vtedy 63 rokov.
Abú Bakr vydal svoju dcéru Ajšu za proroka Muhammada, čím medzi nimi vzniklo nielen silné priateľské puto, ale aj silné príbuzenské puto.
Dôležitú úlohu zohrával Abú Bakr nielen za života proroka Muhammada, ale aj po jeho smrti, keď bol zvolený za kalifa. Tesne po smrti proroka sa totiž začali objavovať náznaky rozpadu islamského štátu a vzbury niektorých arabských kmeňov. Abú Bakr vtedy spolu s ostatnými muslimami, ktorí ostali pri ňom, túto vzburu zamedzili a pokračovali v budovaní štátu, ktorý sa založil za čias proroka Muhammada. Abú Bakr sa sústredil počas svojho kalifátu, ktorý trval veľmi krátko na dve veci. Prvá ustáliť a upevniť štát a jeho štruktúru a druhá zachovať Korán, aby ostal čistý a nezmenený. Možno povedať, že obe záležitosti sa mu podarili splniť a zásluhy, ktoré v tomto smere má sa zapísali do histórie islamského náboženstva i islamského štátu.

Novodobé osobnosti

Muhammad Al Ghazali Ahmad Al Saqqa.
Muhammad Al Ghazali sa považuje za jednu z najvýznamnejších osobností 20. storočia v oblasti islamských vied. Bol zástancom umierneného islamu. Muhammad Al Ghazali sa narodil v dedinke Nekla Al Inab v okrese Al Buhejra v Egypte. Narodil sa 5 Zil Hižža 1335 Hižry (podľa islamského letopočtu), čo sa zhoduje s dátumom 22 septembra 1917. V roku 1937 začal študovať na univerzite na Fakulte základov náboženstva v Káhire, kde ukončil štúdium v roku 1941. Začiatkom 60. rokov odcestoval do Alžírska, kde vyučoval na Univerzite princa Abdulqadera. Muhammad Al Ghazali získal počas svojho života niekoľko vyznamenaní za zásluhy. Napríklad v roku 1989 mu bolo udelené vyznamenanie Kráľa Feysala pre oblasť islamských vied.
Muhammad Al Ghazali zomrel 9 marca 1996 v Saudskej arábii počas jeho účasti na konferencii o islame a požiadavkách súčasnej doby. Napísal viac ako 50 rôznych titulov z oblasti islamských vied. Niektoré z nich sa zaraďujú medzi významné prace na úrovni celého arabského sveta.

Organizácie

Organizácia islamskej konferencie
(Munazzamet Al Mutamar Al Islami, Organization of the Islamic Conference)
 
Organizácia islamskej konferencie je medzinárodná organizácia, ktorá momentálne združuje 75 štátov. Základný cieľ Organizácie islamskej konferencie je zlepšovať životné podmienky v členských štátov, ako aj životné podmienky muslimov vo svete všeobecne.
Organizácia islamskej konferencie bola založená 12 režab 1389 Hižri (podľa islamského letopočtu) 25.09.1969 v Rabate, hlavnom meste Marockého kráľovstva, na prvej konferencii Organizácie islamskej konferencie. Založená bola hlavami štátov islamských krajín potom ako bola v roku 1969 Izraelčanmi podpálená mešita Al Aqsa v Jeruzaleme, ktorá sa pokladá za tretiu najvýznamnejšiu mešitu u muslimov po Posvätnej mešite v Mekke a prorokovej mešite v Medine. Vtedy prítomné hlavy štátu odsúdili tento čin a zaviazali sa, že sa budú usilovať všetkými politickými a vojenskými prostriedkami o oslobodenie Jeruzalema spod okupácie.
O šesť mesiacov neskôr sa v meste Jedda v Kráľovstve saudskej arábie uskutočnila prvá konferencia ministrov zahraničných vecí islamských krajín. Na nej sa rozhodlo založenie generálneho sekretariátu, ktorého hlavnou úlohou malo byť koordinácia medzi jednotlivými štátmi. Bol zvolený generálny tajomník a bolo rozhodnuté, že dočasným sídlom organizácie bude Jedda.

Vo februári 1972, na tretej schôdzi Organizácie islamskej konferencie, bol schválený Základný dokument, ktorého hlavná myšlienka bola postavená na vzájomnej spolupráci medzi islamskými krajinami v politických, ekonomických, vedeckých a sociálnych záležitostiach. Medzi hlavné ciele, ktoré Základný dokument uvádza, je
1. podpora vzájomných vzťahov a spolupráce medzi jednotlivými islamskými krajinami a podpora všetkých islamských národov v ich snahe o oslobodenie sa spod okupácie.
2. koordinácia pri ochrane posvätných miest.
3. podpora palestínskeho ľudu v jeho snahe o dosiahnutie svojich práv a o oslobodenie sponad okupácie.
4. spolupracovať na odstránenie rasovej diskriminácie a okupácie vo všetkých ich formách.
5. vytvoriť vhodné ovzdušie na rozvíjanie spolupráce a porozumenia medzi členmi Organizácie islamskej konferencie a ostatnými štátmi sveta.

Základný dokument obsahoval aj základné princípy, ktorými sa mala riadiť činnosť Organizácie islamskej konferencie. Ide o
1. rovnosť medzi jednotlivými členmi - štátmi
2. nezasahovanie sa do vnútorných záležitostí jednotlivých členov
3. rešpektovanie nezávislosti a územnej celistvosti každého štátu
4. urovnanie konfliktov, ktoré by vznikli medzi jednotlivými štátmi mierovými prostriedkami.

Hlavné orgány Organizácie islamskej konferencie sú:
1. Summit islamskej konferencie.
Je to najvyšší orgán na ktorom sa schádzajú hlavy jednotlivých štátov. Koná sa raz každé tri roky. Na tomto summite sa rozhoduje o celkovej politike organizácie a volí sa na ňom predseda organizácie, ktorý zastáva svoj post do konania nasledujúceho summitu, t.j. je volený na trojročné funkčné obdobie. Momentálne organizácie predseda Malajzia
2. Islamská konferencia ministrov zahraničných vecí.
Schádza sa raz ročne, aby na ňom ministri zahraničných vecí preberali spôsob napĺňania celkovej politiky o ktorej sa rozhodlo na summite.

Doposiaľ sa konalo 10 summitov a 33 konferencii ministrov zahraničných vecí.

Členské štáty: 1. Afganistan, 2. Albánsko, 3. Alžírsko, 4. Azerbajdžan, 5. Bahrajn, 6. Bangladéš, 7. Benin, 8. Brunejsko - darussalamský štát, 9. Burkina Faso, 10. Kamerun, 11. Čad, 12. Komorská federatívna islamská republika, 13. Pobrežie slonoviny, 14. Džibutská republika, 15. Egypt, 16. Gabon, 17. Gambia, 18. Guinea, 19. Guinea-bissau, 20. Guyana, 21. Indonézia, 22. Irán, 23. Irak, 24. Jordánsko, 25. Kazachstan, 26. Kuvajt, 27. Kirgizsko, 28. Libanon, 29. Líbya, 30. Malajzia, 31. Maldivy, 32. Mali, 33. Mauritánia, 34. Maroko, 35. Mozambik, 36. Niger, 37. Nigéria, 38. Omán, 39. Pakistan, 40. Palestína, 41. Katar, 42. Saudska arábia, 43. Senegal, 44. Sierraleone, 45. Somálsko, 46. Sudán, 47. Surinam, 48. Sýria, 49. Tadžikistan, 50. Togo, 51. Tunis, 52. Turecko, 53. Turkménsko, 54. Uganda, 55. Arabské emiráty, 56. Uzbekistan, 57. Jemen.