SUNNITI A ŠIITI

 

Po smrti proroka Muhammada v roku 632 n.l., ktorý nezanechal po sebe žiadneho mužského potomka, si muslimovia uvedomovali skutočnosť, že do čela štátu si musia zvoliť nástupcu, teda Khalifu (v arabskom jazyku slovo kalif znamená nasledovník alebo zástupca). Významnejší spoločníci proroka Muhammada sa nakoniec zhodli, že sa ním stane najbližší zo spoločníkov proroka a tým bol Abú Bakr. Niektorí prorokovi spoločníci však podľa určitých historických prameňov skôr uprednostňovali, aby sa vedenia štátu ujal niekto z  prorokovej rodiny, ktorým mal byť Ali Bin Ebí Táleb, prorokov bratranec a zároveň manžel jeho dcéry Fatimy.

Po smrti Abú Bakra bol zvolený za druhého kalifu ďalší z prorokových spoločníkov Omar Bin Al Chattab. Omar bol však neskôr zavraždený a do čela štátu zasadol Osmán Bin Affan, ako v poradí tretí kalif. Osman pokračoval v rozšírení islamského štátu, avšak podliehal politickým tlakom. Daroval majetky a vysoké posty niektorým svojim príbuzným, ktorí pochádzali z významných rodov Mekky. Jeden z nich bol rod Umejjovcov, ktorý postupne nadobudol veľkú politickú moc. Osman bol aj vplyvom týchto okolnosti vyzvaný, aby abdikoval a neskôr aj zavraždený.

Smrť Osmana a otázka nástupcu odštartovala otvorený konflikt medzi dvoma politickými skupinami muslimov. Prvú skupinu tvorili stúpenci okolo prorokovho bratranca Aliho Bin Ebí Táleba, druhú skupinu zase prívrženci Muáviju Bin Ebí Sufiana z Umajjovského rodu a správcu Sýrskej provincie. Mocenský boj sa sústredil medzi Kúfou v Iraku a Damaškom v Sýrii a vyústil do ozbrojeného boja, ktorý skončil smrťou Aliho Bin Ebí Táleba a neskôr aj jeho syna Husaina podrobne. Muávija sa ujal vedenia štátu. Silou ho zjednotil a vyhlásil sa za kalifa. Tu sa začína obdobie tzv. Umejjovského kalifátu, ktoré sa od predchádzajúcej formy kalifátu líšil najmä tým, že sa zmenil na absolutistickú monarchiu. Obdobie vlády kalifov Abú Bakra, Omara, Osmána a Aliho sa nazýva Rašidovský kalifát.

 

Sunniti a Šiiti tvoria dve základne vetvy islamu. Po smrti tretieho kalifa Osmána Bin Affána sa objavuje označenie „ši’et Ali“ pre tých,  ktorí sa pridali na stranu Aliho Bin Ebí Táleba, bratranca proroka Muhammada a požadovali jeho zvolenie za Kalifu. Šiiti teda pôvodne vznikli ako politický prúd. Po smrti Aliho Bin Ebí Táleba sa však politické hnutie šiitov zmenilo na náboženské a postupne zaujalo k niektorým základným náboženským otázkam iný postoj ako u vtedajšieho hlavného prúdu v islame, neskôr označenom ako sunnitskom. Slovo „sunna“ znamená v arabskom jazyku tradícia a zákonitosť, ktorá sa opakuje. Týmto slovom sa označujú aj tí Muslimovia, ktorí nasledujú tradíciu po prorokovi Muhammadovi.

Za hlavnú náboženskú skupinu šiitov možno považovať tzv. Alisnejašarijja, t.j. dvanásťčlenná. Toto pomenovanie vzniklo podľa počtu pôvodných imámov, ktorých šiiti uznávajú a pripisujú im významnú úlohu vo svojej náboženskej viere. Ďalšie významné skupiny šiitov  sú : Jafarija, Ismailija, Alawiti (Nusairi), Druzi a Zajdija.

Najdôležitejšie miesta pre šiitov:
1. Mešita v Samare. V nej sa nachádzajú  pozostatky desiateho a jedenásteho z uvedených dvanástich imámov (dnešný Irak),
2. Hrobka imáma Aliho bin ebí Táleba v Nažafe (dnešný Irak),
3. Hrobka imáma Husejna v Karbale (dnešný Irak),
4. Hrobka imáma Músu v Bagdade (dnešný Irak).

Sunniti sa na náboženské skupiny nedelia, keďže v základných náboženských princípoch sú jednotní. Jediná oblasť, kde sa delenie aplikuje je oblasť právnej interpretácie islamského práva. Známe sú štyri Právne školy, ktorými sa riadia sunniti v rôznych štátoch arabského sveta. Sú to:
Hanafi  - Pakistan, India a Turecko,
Maliki  - Afrika, okrem Egypta,
Shafi´i  - Indonézia, Dolný Egypt, Malajzia a Jemen,
Hanbali - Arabský polostrov (štáty Perzského zálivu).

Najdôležitejšie miesta pre sunnitov:
1. Posvätná mešita v Mekke, uprostred ktorej je Kába (Saudská Arábia),
2. Prorokova mešita v Medine (Saudska Arábia),
3. Komplex mešít Al Aqsá v Jeruzaleme, z ktorého prorok Muhammad vystúpil do siedmeho neba a potom sa vrátil do Mekky počas udalosti známej ako Al Isrá a Al Miráž.

Percentuálny pomer Šiitov k Sunnitom je v rozmedzí 8 - 11 % k 89 - 92 %. Viac

 

Nástupníctvo a poslanie Imáma

Šiiti uznávajú tzv. princíp nástupníctva. Znamená to, že vo vedení štátu musí byť niekto, kto pochádza z priameho prorokovho potomstva. Z toho vznikol u šiitov princíp dvanástich imámov a ich nástupcov. Prvým bol prorokov bratranec Ali bin ebí Táleb a posledným Muhammad al Mahdi, považovaný za dvanásteho imáma. Imám je u šiitov osoba, ktorá zastupuje proroka v jeho neprítomnosti a získava svoju autoritu priamo z Koránu.

Imáma u Sunnitov možno stotožniť so slovom kalif alebo vládca. Jeho pôvod nie je rozhodujúci. Ustanovuje sa troma spôsobmi: ustanovenie predchodcom, ustanovenie skupinou voliteľov, ktorí následne imáma vyberú a rozhodnutím významných osobností štátu.
Pre Sunnitov je prvotným zdrojom náboženstva Korán a potom prorokova tradícia. Náboženské autority sú až na ďalších miestach. Sunniti nepoznajú žiadny princíp nástupníctva.

Neomylnosť imáma

Šiiti veria, že Boh oprostil potomstvo proroka Muhammada, vrátane spomenutých dvanástich imámov, od akýchkoľvek omylov. Preto sa rozhodnutia imáma považujú za rozhodnutia neomylného človeka. Tento moment je zachytený aj v súčasnej Iránskej ústave - vláda náleží „spravodlivému učencovi“ a to po celú dobu neprítomnosti Mahdiho.

U sunnitov princíp neomylnosti imáma neplatí. Platí zásada, že každý, vrátane imáma alebo vládcu, zodpovedá za svoje skutky, tak ako ostatní.

Príchod Mahdiho na konci sveta.
Šiiti veria, že posledný, dvanásty imám (Mahdi), ktorý vošiel do komnaty pred približne 11. storočiami, je stále tam a  čaká na chvíľu, kedy sa znovu vráti k životu. Šiiti očakávajú jeho príchod ako spasenie.

Sunniti veria, že pred súdnym dňom sa do pozemského života vráti Ježiš. To bude jeden z príznakov príchodu dňa zmŕtvychvstania.

JS

späť